Report z „radikálnej konferencie“ (a nielen z nej) od anarchistického antropológa

Väčšina ľudí – ktorí nevnímajú anarchizmus len ako symbol neporiadku, primordiálneho násilia, chaosu, dočasnú „lifestylovú záležitosť“ (ako by možno dodal Murray Bookchin aj smerom dovnútra anarchizmu), z ktorej sa „dá vyrásť“, či ako estetický a komodifikovaný produkt – pozná aspoň v obrysoch dielo anarchistického antropológa Davida Graebera. Pre mňa bol v období, keď som ešte len začínal ako jeden z „najstarších Gen Z“ vstupovať do akademickej sféry, najprv cez štúdium filozofie a religionistiky (neskôr som si pribral sociálnu antropológiu a kriminológiu, v konečnom dôsledku ide aj tak len o štúdium „človeka“), popri „klasikoch“ ako Michail Bakunin a Peter A. Kropotkin, ďalším zo „vzorov“. Tretím „anarchistom“, ktorý pre mňa zafungoval ako vstupná brána do tejto rozmanitej politicko-sociálnej paradigmy. Samozrejme, keďže nešlo len o „dočasnú záležitosť“ (len liminálny stav pubertálnej revolty, ako to rámcuje majoritná spoločnosť slovami: „mladícka nerozvážnosť“, „raz z toho vyrastieš, dospeješ“ a pod.) , tak v súčasnosti viem, koľko pre rozvoj tejto paradigmy/hnutia spravili ženy, a to aj napriek svojmu sociálnemu hendikepu ako tzv. „druhé pohlavie“ (Simone de Beauvoir), ženy ako Louise Michel, Voltairine de Cleyre, Emma Goldman, Lucy E. Parsons a ďalšie. Viem už o anarchofeministkách ako Carol Ehrlich či Peggy Kornegger, ktoré kritizovali „marxistické feministky“. A aby sme neostali len v zajatí klasickej „binárnej rodovej opozície“, je potrebné spomenúť aj „queeranarchiststvo“ (u nás reprezentované napr. kolektívom Dekonstrukce), medzi ktoré patrí napr. Margaret Killjoy.

Aj toto všetko sú odtiene anarchizmu, ktorý sa neustále (a aj našťastie) aktualizuje, adaptuje, lokalizuje, decentralizuje, prehodnocuje, vyvíja. Žije. Niekde len prežíva. Možno by sa v tomto kontexte hodilo aj zapatistické: „Nedobyli ste nás. Stále vzdorujeme a búrime sa“, ktoré venovali španielskym dobyvateľom Mexika pripomínajúcim si tento kolonizátorský akt. Proste stále vzdorujeme, pretože sa to dá robiť aj inak a lepšie. Čo? Takmer všetko, čo sa týka tzv. „verejnej sféry“ a spoločenskej organizácie. Pretože ako poznamenal kedysi Colin Ward „anarchizmus nie je teóriou utópie, ale teóriou organizácie“.

Ako autor sa síce identifikujem s koncepciou „anarchizmu bez prívlastkov“, no vždy uznávam legitimitu odlišných prúdov, prístupov, stratégií. Rozdielni ľudia, v rozdielnych životných priestoroch, čeliaci rozdielnym problémom nikdy nemôžu vychádzať z jednotnej a koherentnej „doktríny“. Ani symboliky. To ale neznamená absenciu „hodnotového a ideového jadra“, nejaké povinné minimum ako: antiautoritárstvo, autonómia, horizontálna samospráva, decentralizácia, grassroots iniciatívy, priama akcia (v zmysle Voltairine de Cleyre), priamy podiel na moci, resp. snaha prekonávať všetky mocenské asymetrie, antifašizmus, antisexizmus, antirasizmus, antikapitalizmus (s ohľadom na aktivity Urzu je vo vzťahu k širšej verejnosti anarchizmus žiaľ/paradoxne vnímaný práve cez pseudoanarchistický „ankap náhľad“), prosociálna politika. A teda aj akási úcta k priestorom iných, vrátane „mimoľudských“ bytostí, kam smeruje napr. biocentrický ekoanarchizmus. Vrátim sa ale naspäť ku Graeberovi, pretože som ním nezačal úplne náhodou.

O Graeberovi som sa dozvedel z vlastnej vôle, z vlastnej iniciatívy a to platí aj o všetkých tu zmienených autorx, myšlienkach, ideách atď. Inými slovami: Napriek tomu, že som už desaťročie v akademickej sfére (práve končím Ph.D., takže som na začiatku), žiadna univerzita, kde som bol, neponúkala k anarchizmu nič, alebo nič relevantné, nič obsiahlejšie… Na povinných čítaniach Karla Marxa nezaznelo nič o Pierrovi-Josephovi Proudhonovi napriek tomu, že s ním Marx a Engels explicitne polemizovali. S anarchizmom sa tak s vysokou pravdepodobnosťou stretnete, ak vôbec, skôr na nejakom kurze o „politickom extrémizme“, čím sa vopred rámcuje ako niečo „negatívne“ a „nebezpečné“. S implicitnou výzvou: Od toho ruky preč! Otázka: Pre koho a prečo?

Podľa mňa jeden z dôvodov vystihol práve Graeber v roku 2004, v jeho Fragmentoch anarchistickej antropológie, keď si položil tieto otázky: „Prečo dosiaľ nemáme anarchistickú antropológiu, anarchistickú sociológiu, anarchistickú ekonómiu či anarchistickú politickú vedu?“, pričom si aj odpovedal – „Akademici majú len veľmi vágnu predstavu o tom, čo je to vlastne anarchizmus.“ Pýtal sa to v súvislosti s tým, že nájdeme množstvo profesorov, ktorí sa jednoznačne sami definujú ako „marxisti“, „liberáli“, „konzervatívci“ (a dodám, že v minulosti aj ako „fašisti“, „nacisti“ či „monarchisti“).

Vieme, že toto jeho tvrdenie neplatí absolútne a bolo spochybnené už aj „zvnútra“ anarchizmu, napr. Jeffom Schantzom, ktorý proti Graeberovi uviedol hneď niekoľko mien, vrátane samotného Graebera. Schantz ako príklad spomenul Richarda Daya či Ruth Kinna. Shantz ďalej vyčítal Graeberovi, že prehliadal dokonca významné sociologické diela anarchistov Colina Warda, Paula Goodmana, Johna Griffina, Toma Wetzela a Larryho Gambona, Lawrenca Tifta a Jeffa Ferrella. Zoznam by sa samozrejme dal ďalej rozširovať o anarchizmu blízkych akademičiek/ov, či už pôjde o sociológa Hansa Pruijta, ktorý za squatovanie dostal v mladosti aj bitku od policajtov, a mohol by som tu spomenúť aj pár českých kolegx.

Žiaľ v slovenskom prostredí som zatiaľ nenašiel protipríklad, akúsi jednu „bielu vranu“, ktorá by znemožnila platnosť generalizujúceho tvrdenia o „absencii anarchistov v akademickej sfére“ (len poznamenám, že robím rozdiel medzi človekom-anarchistom a človekom zaoberajúcim sa anarchizmom a človekom, v ktorom sa zlučujú obidve možnosti). Po mojej prednáške mi filozof Michael Hauser dokonca položil otázku – či na Slovensku (aj keď žijem a pôsobím na Morave) nemáme obdobného autora, akým bol historik Václav Tomek. Odpovedal som, že ani z polovice a že sa už nad touto disproporciou dlhodobo zamýšľam, aj v kontexte angažovaného squaterstva (na Slovensku síce chvíľu fungoval squat Lodenica či Palác Sofia, ale nič, čo by sa približovalo významom a spomienkami pamätníkov Milade či nedávnej Klinike). Hauserovi som potom nadhodil poznámku do diskusie, že možno predsa len za to môže tá husitská tradícia, Tábor s jeho „červeno-čiernou“ vlajkou, ktorý bol zamýšľaný ako komúna, a z toho vyplývajúca rozvinutejšia kultúra revolty… Nie, že by v dejinách Slovenska neboli revolty, ale nikdy sa z nich neutvorila intelektuálnejšia verzia.

Keď som trochu pátral po squaterskej priamej akcii po 1989 na území Slovenska, tak sa mi ozvala jedna priateľka: vraj jej mama mala nejakú skupinu, že obsadili na východe nejaký motel, ale nič viac som sa zatiaľ nedozvedel. Žiadny záznam. Len ústne odovzdávaná legenda o niekom a niekde. A tu sa dostávam k svojej vlastnej motivácii začať robiť anarchizmus, nie len vo svojom osobnom živote, vzťahoch, ale aj „akademicky“ (aj s využitím etnografickej metódy, zatiaľ len na squate v Slovinsku). To je zároveň aj moja osobná odpoveď na Graeberovu výzvu. Ten bol nakoniec aj sám zároveň aktivistom, ale aj profesionálnym antropológom, ktorý neskôr napísal dielo Direct Action: An Ethnography (2009). Rovnako ako ďalší anarchistický antropológ a aktivista Jeff S. Juris, ktorý žiaľ rovnako ako Graeber predčasne zomrel v roku 2020. Prosto som sa v minulosti chcel tiež stať „anarchistickým antropológom“ a toto boli tie stimuly.

V tomto kontexte ešte jedna zásadná poznámka – robiť antropológiu v anarchii neznamená „vynášať“, neznamená ani „stratu anonymity zdrojov“, ani dávanie „manuálu pre represívne zložky“. Každé riziko musí byť samozrejme vopred komunikované a zvažované. Pre mňa osobne to znamená vytváranie historickej pamäti, dejín, ktoré „začínajú včera“ a ktoré následne umožňujú aj reflexiu, poctivý záznam pozitív, ale aj chýb. Vzťah anarchie a antropológie tu bol vždy, mnoho anarchistickej teórie vychádza priamo z etnografických zdrojov, ktoré spochybňujú veľké a unifikujúce civilizačné metanaratívy. V minulosti, ale aj v súčasnosti, čoho dokladom je aj populárne dielo Petra Gelderloosa – Anarchie funguje (2010, česky 2019), ktoré obsahuje množstvo „etnografických dát“ a referencií na antropológov/antropologičky ako Harold Barclay, Collin Turnbull, David Graeber, Jared Diamond, Roger M. Keesing, Dougles P. Fry, Bonnie A. Nardi, James C. Scott, Melford Spiro a ďalší. Bez antropológie, a teda nejakej minimálnej „antropologickej kompetencie“ ako pristupovať k rôznym etnografickým dátam, súvislostiam, informáciám o človeku, sa súčasný anarchizmus nezaobíde. Opakoval by tak chyby „mainstream ideológií“ (vrátane ľavice), ktoré sú plné etnocentrických skreslení, dezinterpretácií „ľudskej prirodzenosti“ a neustálej ambície zhora „univerzalizovať“, „civilizovať“, „kolonizovať“ a deštruovať lokálne vedenie, zvyky a sociálne štruktúry. A to je v rozpore s antropológiou, ale aj s anarchizmom.

V intenciách tejto svojej akademickej snahy som sa aj zúčastnil konferencie Radikálna filozofia a radikalita filozofie, ktorá sa konala 7. 11. 2025 na pôde Slovenskej akadémie vied (organizátor: Filozofický ústav SAV) s príspevkom „Radikálne a anarchisticky: Od atentátov, odborových štrajkov, cez squatting, bojkot daňovej povinnosti až po guerilla gardening“. Skôr než ho stručne priblížim, tak ešte k ďalšej motivácii. Keď sa ku mne dostal „Call for papers“ plagát informujúci o konferencii, zaujal ma jej koncepčný zámer:

„Radikálna filozofia je pojem, ktorý sa používa na označenie rôznych filozofických prúdov a mysliteľov, ktorí sa vyznačujú hlbokou kritikou existujúceho stavu vecí, spoločenských štruktúr, politických systémov a často aj filozofie ako takej. Hnutie radikálnej filozofie vzniklo pred viac ako pol storočím ako alternatíva k analytickej filozofii dominantnej v anglicky hovoriacom akademickom prostredí spochybňujúc jej reštriktívnosť v jej trivializujúcom poňatí filozofie ako lingvistickej analýzy a kritizujúc jej redukciu filozofie na striktne akademickú disciplínu bez akýchkoľvek emancipačných a transformačných ambícií.“

Čo ma však „sklamalo“, bolo, že sa nikde nevyskytla zmienka o anarchizme, pričom sa spomínali paradigmy ako „marxizmus, neomarxizmus, postmarxizmus, feminizmus, postkolonializmus, existencializmus, kritická teória“. Inými slovami: štyrikrát „marxizmus“, aj keď, ako vieme, revidovaný. Sklamanie som dal do úvodzoviek, pretože skôr išlo o „podozrenie“, „pochybnosť“, „trochu strach“, že sa v kontexte pozitívneho významu radikality opäť raz zabudne na anarchizmus. Som si vedomý aj toho, že v súčasnej ľavici spopularizovali pojem „radikality“ práve Chantal Mouffe a Ernesto Laclau a je množstvo neomarxistov, ktorí sa o nich opierajú, ale „radikalitu“ nevymysleli, ani s ohľadom na „anarchistickú paradigmu“ (naše diela, prístupy, históriu) neprišli s ničím prevratným. Ale chápem, že z ľavicovej pozície, s ktorou sa ako autor neidentifikujem (kvôli jej stále prítomnej túžbe po veľkej ľavicovej strane, ktorá raz možno zvíťazí vo voľbách a nastolí spravodlivý štát), sa všeličo javí ako „pokrok“ hodný „oslavy“. Napr. aj to, že sa v New Yorku stane starostom Zohran Mamdani a „karavána ide a pôjde ďalej“, podobne ako staré ľavicové sny a mýty.

Na konferencii som okrem iného zdôraznil, že ako autor stojím skôr na pozícii medzi postľavicovým anarchizmom Boba Blacka, či anarchizmom bez „pravo-ľavej“ dichotómie, ktorá má fakticky svoje „korene“ v centralistickom parlamentarizme a neskôr v potrebe orientovať niekam klasické politické strany. Urobiť ich agendu jednoduchou a ľahko pochopiteľnou, aj keď už vôbec nereferuje k realite a referuje k nej len zo zvyku. A keďže väčšina anarchistov a anarchistiek konzistentne a od začiatku kritizovala parlamentarizmus aj partokraciu (vládu a monopol strán), je politologickým nezmyslom tvrdiť, že ide o ľavicové hnutie. Samozrejme som na konferencii zdôraznil aj to, že hovorím len sám za seba. Potom som prešiel na časť, kde som mal ešte pár slov k Voltairine de Cleyre a jej konceptu priamej akcie.

De Cleyre totiž tvrdila, že „každý človek, ktorý mal niekedy úmysel niečo činiť a učinil to, alebo kto predložil svoj plán iným a získal si ich na spoluprácu, vykonal čin bez toho, aby sa domáhal pomoci autorít…“, teda aj vtedy, keď len „išiel priamo za niekým“ a riešil vzniknutý problém bez ďalších a ďalších nadbytočných medzičlánkov. Bez reprezentácie, bez hierarchie, bez nutnosti zakladať statické inštitúcie s kontrolovaným volebným cyklom.

Následne som spomenul aj jej vzťah k násiliu. Argumentáciu, že zlu sa môže odporovať aj násilne: „Priama akcia môže byť tým najväčším násilím, alebo môže byť tak pokojná ako [biblické] vody Siloe, ktoré voľne plynú.“ Všetko závisí od množstva okolností a nedá sa vopred prísť s hotovým „receptom“, ktorý sa ďalej aplikuje aj za zmenených podmienok. Podľa de Cleyre nie je „priama akcia“ len a len anarchistická. Nikto sa jej nemôže vyhnúť, rozdiel je len v tom, že dejiny a ich „vykladači“ selektujú „dobré“ priame akcie a tie „zlé“, ktoré je potreba odsúdiť. Ako príklad tej dobrej, dokonca oslavovanej a neustále pripomínanej v USA, uviedla de Cleyre napr. „Pitie bostonského čaju“ (1773). Vo vzťahu k emancipácii Afroameričanov zas uviedla „priame akcie“ abolicionistu Johna Browna (1800 – 1859), ktorý aj s využitím násilia a proti dobovému poriadku oslobodzoval otrokov (v tej dobe považovaných len za „nástroj“ a „nemé zvieratá“). Inými slovami, a opäť podľa de Cleyre – žiadna sociálna zmena sa neudeje bez „priamej akcie“ fungujúcej následne ako vzor a inšpirácia pre ďalších ľudí. Avšak jej podoby a charakter sa nedajú vopred a definitívne určiť.

Štyrikrát anarchizmus!

Keď sa konečne zverejnili témy všetkých konferenčných príspevkov, bol som milo prekvapený, pretože som sa dočítal (tituly vynechávam, aj príspevky mimo anarchizmus), že okrem mňa tam budú ďalšie tri príspevky venujúce sa anarchizmu: Tereza D. Reichelová – Ontologie a politika: Nesmiřitelný spor Bookchina s Beyem, Dominik Kulcsár – Anarchizmus Alberta Camusa, Jan Motal – Anarchistický personalismus „Common decency“ George Orwella v technokratickém věku nadnárodních korporací (žiaľ kolega Jan Motal pre chorobu nakoniec nevystúpil). Naozaj som sa potešil a ak si voľne upravím názov diela Jamesa C. Scotta Dvakrát sláva anarchismu, pre mňa to bolo rovno „Štyrikrát sláva anarchizmu!“ – môžeme sa o ňom štyrikrát rozprávať. Kopírovať plné znenie abstraktov sem do textu nebudem, sú priložené aj s ďalšími príspevkami v obrazovej prílohe. Myslím si, že by bolo zbytočné sa ich aj snažiť svojimi slovami prerozprávať, pretože by aj tak išlo o posun, takže odkazujem priamo k zdroju. Zverejním tu v plnom znení len ten môj:

„Z veľkých politicko-sociálnych filozofií (popri liberalizme, konzervativizme a marxistickom socializme) je práve anarchizmus najčastejšie prepájaný s pojmom radikality či radikálnosti, ktorý býva semioticky zredukovaný len na individuálny teror, násilie alebo na pokus o dezorganizáciu spoločnosti. Pars pro toto sa potom jeden násilný akt alebo obyčajný protest vníma ako synonymum anarchie. Ide však o zavádzajúcu skratku – dôsledok kontrapropagandy, ktorá spolu s ďalšími dezinterpretáciami a konotáciami naďalej pretrváva v ľudovej imaginácii, v politickom, ale aj v akademickom diskurze. Príspevok sa v úvodnej časti venuje dobovej genealógii ,anarchistickej radikality‘ cez ťažiskový pojem propaganda činu, vrátane základných terminologických diferencií: propaganda činu vs. propaganda činom, priama akcia atď.; a v obrysoch sleduje vývoj anarchistickej diskusie (napr. vo vzťahu k násiliu/nenásiliu), ako aj zmenu taktiky v rámci revolučných prefiguratívnych praktík. Inými slovami, príspevok ponúka náhľad na anarchistickú kontrakultúrnu každodennosť a jej premeny – od ,klasikov‘ ako M. Stirner, P.-J. Proudhon, M. Bakunin, J. Most, P. A. Kropotkin, E. Goldman, až po súčasné ,autorstvo‘ ako J. Zerzan, J. C. Scott, D. Graeber, P. Gelderloos, U. Gordon, B. Black, T. Warburton a M. Killjoy. Príspevok nie je len ,čistou teóriou‘, ale jeho bázu dopĺňa aj autorom zrealizovaný antropologický a kriminologický výskum, t. j. empirická evidencia.“

Jeden z organizátorov konferencie, politológ a filozof Peter Daubner, nám v maile po konferencii už avizoval, že mu nepôjde len o vydanie zborníka, ale o vydanie kolektívnej publikácie (s klasickým akademickým štandardom ako korektúra, recenzný proces). Neviem ešte kedy, ale deadline máme do 31. 3. 2026, takže ak bude publikácia hotová, budem tu o nej Anarchistickú federáciu a jej sympatizantov určite informovať. Rovnako o možnostiach ako sa dostať k textom. Verím, že tam budú všetky príspevky, pretože každý kvalitný vklad do našej lokálnej „anarchistickej publicistiky“ (autorx nemusí byť anarchistx, môže byť aj sympatizantx, aj „prirodzenx kritikx“) je cenným prínosom. A ak je naozaj kvalitný a zároveň v niečom presvedčivý, možno niekoho privedie bližšie k anarchizmu.

Možno až tak blízko, že bude mať ako ja ambíciu ho viac dostávať do akademickej sféry, kde sa ešte stále rekrutuje istý typ spoločenskej elity. Ľudia so symbolickým a kultúrnym kapitálom (s finančným už menej) majú žiaľ ešte stále väčšiu šancu obhajovať iných ako napr. „vylúčení iní“ ponechaní bez ich podpory. Rovnako majú väčšiu šancu iniciovať v rôznych oblastiach zmeny (aj tým, že na tých „zlých prístupoch“ odmietnu participovať, z princípu aj z revolty). Majú teda veľa možností ukazovať, že to ide robiť aj inak – a čo je tiež dôležité: intelektuálne brániť už zmienené „jadrové hodnoty“ proti vyznávačom žiaľ ešte stále mainstream paradigiem v akademickom prostredí. Napriek tomu, že preukázateľne poškodzujú samotné „akademické prostredie“. Konkrétne: o univerzite v Brne sa stále rozhoduje v Prahe a aj to v malom okruhu ľudí, rozhodujú o tom nekompetentní a niekedy aj nikým nevolení ľudia. Samotní akademici sú nútení neustále súťažiť o granty, kvôli nim podrážať iných kolegov. Sú nútení publikovať, aj keď nemajú čo („Publish or perish“), a ak ich inštitúcia zrovna nezaplatí prístup k nejakej databáze, nepreplatí nákup publikácií, tak sa sami stávajú konzumentmi platforiem, ako je napr. Sci-Hub. Tento stav subverzívnej okupácie kyberpriestoru podľa môjho názoru dobre vystihol fyzik Michael Komm článkom – „Když věda squatuje“.

Nedávno sme mali kolokvium k zmenám v doktorskom štúdiu a jeden kolega (dokonca v riadiacej funkcii) to povedal celkom jasne: „Ak máte problém, lebo tu počujem nejaké šumy… chcem povedať, že my za to naozaj nemôžeme. Boli sme postavení pred hotovú vec, takže to vychádza od tých neoliberálnych blbcov z Prahy. Musíte ísť tam protestovať.“

Záverečný komentár: Od „radikálnej konferencie“ smerom k tej „anarchistickej“?

Keďže ako doktorand končím, už sa ma niektoré zmeny netýkajú, čo však neznamená, že ich budem ignorovať. Nekončím s výskumom (aj keď bude viac taký DIY, mimo oficiálne štruktúry, takže sa nemusím chrániť anonymitou), participáciou na akademickom prostredí, čo môže byť aj formou kritiky, ale aj klasicky – formou publikácií, výstupov na konferenciách a ak bude mať niekto záujem, tak aj voľnou distribúciou informácií na prednáškach či workshopoch (nikdy by som z kurzu nevyhodil niekoho, kto nie je oficiálnym študentom alebo nebol oficiálne zapísaný, ako sa to napr. stalo mne). Mať formálne vzdelanie vám síce negarantuje „intelekt“, ale vždy dáva väčšiu možnosť niektoré veci meniť aj zvnútra, nielen zvonku. Inými slovami: symbolický a kultúrny kapitál používať proti tomu finančnému. A popritom sa pokojne venovať aj alternatívnym „free school“ projektom.

Zmienený Peter Daubner už stihol medzičasom ohlásiť za ich ústav ďalšiu „radikálnu konferenciu“, teraz s názvom „Logika kapitálu a koncept antropocénu: Interdisciplinárne perspektívy planetárnej krízy“ (deadline prihlášok: 15. 8. 2026), kde plánujem ponúknuť príspevok mapujúci rozdielne prístupy anarchoprimitivizmu a ekoanarchizmu. Na záver si dovolím vyjadriť menšiu túžbu: Keď už existuje Anarchistická federácia, mohla by raz existovať aj pravidelná „anarchistická konferencia“ (mimo Bookfair, čo je trochu iný typ platformy), kde by sa dali lepšie sieťovať a konfrontovať rôzne aktuálne prístupy, autorstvo, kolektívy a výsledok by tiež bol formou publikácie. Samozrejme „open access“ a pre klasickejšieho konzumenta (kam patrí aj väčšina akademickej obce, ktorá napr. neuznáva „anonymy“ a „pseudonymy“) – knižnou formou. Nejde len o to „diskutovať“, prinášať nové témy, revidovať staré, vzájomne sa kriticky kontrolovať, ale aj o to spochybniť Graeberovo tvrdenie, s ktorým som začal. Podľa mňa by sa tu zišlo viac anarchistických politologičiek, sociológov, kriminológov, historičiek, antropológov či právnikov (samozrejme všetkých profesií a schopností). Koniec koncov má to aj mnoho aspektov, ktoré sú nakoniec využiteľné vo vzťahu k „priamej akcii“. Ak nejaký právnik či komunálna politička s vyštudovaným sociálno-vedným odborom príde do kontaktu s anarchizmom (ak vôbec) len na zmienenom kurze o politickom extrémizme, má to podľa môjho názoru aj devastačné následky pre celé hnutie od začiatku až dodnes bojujúce s nepochopením: od guerilla gardeningu, bojkotu daňovej povinnosti, cez squating, odborové štrajky… po právo na autonómiu a jej sebaobranu.

Autor je antropológ, filozof a kriminológ. Kontakt pre pripomienky, kritiku, spoluprácu: maj_majovsky (IG), akademický mail: 528841@mail.muni.cz.

26.12.2025 Máj Májovský

Theory Event