„Asociáli z centra von!“

alebo Nulová tolerancia už aj na Slovensku...

alebo Nulová tolerancia už aj na Slovensku...

Mestska policia obtazujuca starsieho pana ... Ako sa zdá, nechválne známa politika nulovej tolerancie, ktorá nedávno začala zapúšťať korene vo viacerých mestách Českej republiky, si pomaly nachádza cestu aj na Slovensko. Aj keď zatiaľ nepriznal súvislosti s akoukoľvek širšou politikou, primátor Bratislavy vyhlásil nekompromisnú vojnú „asociálom“ v centre mesta.

Nulová tolerancia ako politická koncepcia vznikla v 80.rokoch v USA, nezakladajúc sa ani tak na serióznych sociologických výskumoch, ako skôr na ľudovej múdrosti „kto klame, ten aj kradne“. Predpokladá, že spoločnosť, kde sú prehliadané malé, aj bezvýznamné, priestupky, je omnoho náchylnejšia na páchanie závažnej trestnej činnosti. Preto vyžaduje fanaticky striktné dodržiavanie zákonov a okrem iného definuje tolerovateľnú a netolerovateľnú kvalitu života občanov. Túto politiku v roku 1993 uviedol do praxe republikánsky primátor mesta New York Rudolph Guillani pod hlavičkou zvyšovania kvality života a znižovania kriminality. Zatiaľ čo sa po ôsmich rokoch jeho pôsobenia zástancovia teórie a korporatívne médiá rozplývali nad fantastickým úspechom tejto politiky, odborníci upozorňujú na to, že štatistiky o ktoré sa domnelý úspech opiera, sú natoľko deravé, že si z nich „pozitívny“ záver môže vyvodiť len ten, kto ho tam chce za každú cenu vidieť. Okrem množstva naozaj závažných štatistických chýb(napríklad hrubá ignorácia ostatných faktorov, ktoré sa za danú dobu tiež zmenili a silne ovplyvňovali skúmanú situáciu) je tu tiež problém s podozreniami na manipuláciu štatistík s politickým pozadím. Občania New Yorku zase v súvislosti so vzniknutou atmosférou v meste až príliš často používajú termín „policajný štát“... Viac na túto tému si môžte prečítať napríklad v článku Ondřeje Slačálka „Nulová tolerance v New Yorku: Amerika - náš vzor?“ napísaného pre časopis Amaro Gendalos(7/2003), ktorý nájdete tiež na stránkach www.csaf.cz.

Aká je teda súčasná situácia v Bratislave? Na jar tohto roku nám jej primátor Andrej Ďurkovský dal jasne najavo, že nestrpí, aby ľudia v meste využívali svoje právo na verejné vyjadrenie názorov na závažné politické otázky. No a najnovšie v júli s veľkou pompou pred médiami vyhlásil, že zahájil dvojmesačnú kampaň počas ktorej chce vyriešiť situáciu s ľudmi bez domova tým, že ich nechá vyhnať z ulíc centra. Dokonca sa nechal počuť, že je pripravený ich v krajnom prípade nechať posadiť na vlak do mesta s ich trvalým bydliskom. Okrem toho, že tento výrok demonštruje, ako vážne to po dvoch totalitných režimoch, vykonávajúcich u nás podobné praktiky, myslí ten súčasný so slobodou pohybu pre všetkých, naráža tiež na problém, že bezdomovci sú bezdomovcami práve preto, lebo trvalé bydlisko jednoducho nemajú. Túto dilemu zaňho nakoniec vyriešili právnici, ktorí ho upozornili, že si takto závážné porušovanie ústavných práv „asociálov“ nemôže dovoliť.

Bojovníkov za kvalitatívne nepoškvrnený život v Bratislave, ktorí o sebe tvrdia že sú volení aby slúžili v prospech občanov, to ale neodradilo a dali na známosť, že budú „nežiadúcich“ doslova obťažovať. „Nikomu nie je príjemné, keď ho policajti legitimujú povedzme trikrát denne. Keď budú policajti vytrvalí, asociálov to omrzí a odídu aj sami.“, povedal v tejto súvislosti hovorca primátora. Medzi ich ďalšie zbrane, ktorými rozhodne neplánujú šetriť, sú blokové pokuty, vyhostenie z mesta či zbytočné predvedenie na policajnú stanicu - všetko samozrejme viac alebo menej v rámci platných zákonov a miestnych nariadení. Najsilnejšou zbraňou je ale v tomto prípade nízke právne vedomie tejto skupiny ľudí(ale bohužiaľ aj väčšiny ostatných obyvateľov) a ich prehnaný rešpekt pred uniformami, čo ich robí až príliš jednoducho manipulovateľnými podľa momentálnej zvôle autorít.

Na túto kampaň bolo vyčlenených 12 mestských policajtov, ktorí by vraj mali plniť úlohu sociálnych pracovníkov v teréne. Netreba však zabúdať, že policajti v tejto oblasti nemajú žiadne vzdelanie, navyše máva časť policajtov nemilé sklony hrať sa na ulici na šerifov a liečiť si na ľuďoch liečiť komplexy. Náčelníčka mestskej polície je dokonca presvedčená, že takýmto spôsobom môže „asociálov (...) motivovať, aby si našli prácu, upozorniť, že sú tu aj iné možnosti“. V prípade, že pani alebo slečnu náčelníčku a jej kolegov k ich zamestnaniu motivovala práve podobná šikana, nemožno sa diviť, že si policajti Ďurkovského nepochybne šľachetný zámer eliminovať ľudí, ktorí „prekračujú úroveň slušnosti, správajú sa neprístojne, znečisťujú verejné priestranstvá a v mnohých prípadoch týrajú zvieratá“ vykladajú po svojom. Nakoniec, presne podľa zásad nulovej tolerancie je to „netolerovateľné“ definované dostatočne neurčito a konečné rozhodovanie ponechané na čo najnižších úrovniach; tým pádom je represia ťažšie monitorovateľná a v prípade problémov s verejnou mienkou môže byť ľahko obvinený neškodný pešiak, a nie strojcovia politiky či politika samotná. A tak môžu byť okoloidúci v súčasnosti svedkami policajného obťažovania napríklad človeka, ktorí sa previni že len tým, že má dlhšiu bradu, väčšiu cestovnú tašku a nečinne sa slní na lavičke pred Starou Tržnicou...

Primátor Ďurkovský si teda z Bratislavy buduje svoju Potemkinovu dedinu, kde chudoba jednoducho nie je - aj keď len vďaka tomu, že bola vyhnaná do okrajových častí mesta. Dokonca zabudol na svoje politické zázemie, keď v rozpore so striktne voľnotrhovým presvedčením strán za ktoré bol zvolený začal vyjednávať s obchodnými reťazcami v centre o stiahnutí lacných vín zo sortimentu predaja. Nakoľko by na deklarovaný dôvod - t.j. že ich „bezdomovci pijú a dávajú ich dokonca svojim psom“ - bohate stačilo niekoľko rokov platné miestne nariadenie o zákaze pitia alkoholu na verejných priestranstvách a zákon na ochranu zvierat, je jasné, že tu ide skôr o ďalšiu zo snáh radnice „ukázať zuby“.

Neutešujúce je, že sa táto kampaň zatiaľ ukazuje ako úspešná. Aktivisti združenia Jedla Namiesto Zbraní, ktorí každú sobotu v centre rozdávajú bezdomovcom jedlo, upozorňujúc popri tom na príčiny ich bezútešnej situácie, potvrdili, že od začatia akcie rapídne klesol počet bezdomovcov, ktorí sa ináč na rozdávky schádzali radi a v hojnom počte. Po tom, ako mnohých viackrát bezdôvodne odviezli na jednu z najvzdialenejších policajných staníc v mestskej časti Dúbravka, je samozrejmé, že sa väčšina do centra bojí chodiť. Časť z nich to vyriešila tak, že sa usídlila pri Dunaji, pod prevismi nábrežného bulváru. Istý slovenský denník to nazval škandálom, pretože vraj obývajú najlukratívnejšie pozemky v hlavnom meste - a zdarma! Je asi zbytočné polemizovať s autorom dotyčného článku a jeho predstavou lukratívneho spania na mieste, kde neustále fúka vietor a ťahá chlad od veľtoku. Bezdomovci majú v každom prípade v tomto prípade hneď niekoľko „šťastí v nešťastí“ : tieto miesta sú aj napriek polohe priamo pod frekvantovaným bulvárom skryté pred zrakmi turistov a mestských úradníkov, pre hliadkujúcich policajtov ktorí by ich aj tu chceli obťažovať, je to pomerne ťažko prístupný terén a hlavne sú zatiaľ chránení zákonom o vodách, ktorý garantuje občanom všeobecné užívanie vôd vrátane pohybu po brehu, kúpanie atď.

V septembri sa teda mali tieto dva mesiace boja radnice proti nelichotivým pripomienkam dôledkov liberálneho kapitalizmu ukončiť a vyhodnotiť. Že sa tento problém namiesto riešenia iba odsunul tam, kde ho je menej vidieť, dnes už asi nikoho neprekvapuje. Tak ako skutočnosť, že sa pánu Ďurkovskému akcia tak zapáčila, že ju predĺžil na neurčito. Čo na tom, však napríklad aj diktatúra proletariátu bola plánovaná len na pár rokov, kým nepríde raj pod vedením strany... Zostáva len čakať, kto sa po demonštrantoch a „asociáloch“ v rámci nulovej tolerancie stane nevyhovujúcim. Možno už čoskoro budú mať s prechádzkami v meste utrum strapatí, zarastení, farební, ľudia s nedobrou minulosťou či len tí, čo majú smolu že sa stali niekomu nesympatickí...

František Kusý

Článkov, podobných predchádzajúcemu, je možné napísať kvantá. Keď si autor dá dohromady správy z rôznych médií spolu s aktívnym pozorovaním v bratislavských uliciach, vznikne ďalší uhol pohľadu zvečnený na papieri. Písať takto z nadhľadu nie je na škodu. Nedoceniteľný je ale pohľad niektorého z aktérov udalostí, ktorý si spomínané zažíva na vlastnej koži. Preto vám prinášame postrehy bezdomovca, predajcu pouličného časopisu Nota Bene, ktoré vyšli v čisle 39/2004 tohto časopisu.

Vyžeňme bezdomovcov!

„Nože starý, ukáž občiansky preukaz!“ Môj ty bože, už zase? To už totiž poznám z nedávnych dní, keď sme oslavovali v Bratislave vstup do NATO. Déja vu? Nie. To je novota, ktorú vymyslel pán primátor.

Hoci dnes je žiot u nás neobyčajne bizarný, nie je však dosť na to, aby médiá v uhorkovej sezóne dokázali nájsť nejakú super tému, a tak sa sólo kaprom augustových dní popri povodniach na východnom Slovensku, slovných prestrelkách medzi pánom Dzurindom a Ficom vo veci Iraku, stal boj polície proti bezdomovcom. Novinári sa pri tom rozplývali nadšením nad heslami typu „Vytlačme bezdomovcov z Bratislavy“. Články doplnili obrázkami ležiaceho bezdomovca, stojaceho bezdomovca či vracajúcej bezdomovkyne, prípadne bezdomovkyne s obnaženými prsiami.

Poznám skoro všetkých, ktorých obrázky boli v poslednom čase uverejnené v novinách, a ubezpečujem, že ani polovica z nich nie sú bezdomovci. Sú to Bratislavčania, ale alkoholici či feťáci, ľudia ktorí uprednostňujú ulicu pred domovom, nech už je akýkoľvek. U jedného z tých fotohrdinov som asi týždeň býval, takže viem, o čom hovorím. Jednoducho, to nie sú bezdomovci, to sú ožrani.

Chcete bližšie poznať bezdomovcov? Choďte na Laurinskú. Uvidíte tam muža vždy čistého, slušne oblečeného, triezveho - ako predáva Nota bene. Alebo choďte na Hlavné námestie. Tu predáva Nota Bene vždy čistá a upravená pani. Alebo choďte na námestie SNP, kde môžte nájsť bradatého, ale vždy vyžehleného a čistého predajcu, ktorý slušne a bez obťažovania ponúka Nota bene. Alebo...

To sú bezdomovci. Žiadne vracanie a odhaľovanie sa. To sú bezdomovci, často ľudia so „spackaným“ životom, ale so snahou niečo so sebou urobiť za neobyčajnej pomoci Nota bene. Nebojte sa. Tí nie sú nebezpečenstvom ani pre NATO, ani pre Bratislavu.

A ešte k tomu „Nože starý, ukáž občiansky preukaz“ - v policajných školách učia, že tykanie pôsobí na vypočúvaného. Ubezpečujem vás, je to nezmysel. Vymyslel to zrejme nejaký, povedal by som - zelený psychológ. Myslím si, že vykanie medzi neznámymi ľuďmi je normálny prejav slušnosti, prejav úcty človeka k človeku, nech je už akýkoľvek.

Alebo, preboha, myslíte si, že policajt nie je človek?

Július, predajca Nota Bene na Župnom námestí