Sexuálna orientácia je jedna zo štyroch zložiek ľudskej sexuality a vyznačuje sa trvalou citovou a sexuálnou náklonnosťou k jedincom určitého pohlavia. Zostávajúcimi tromi zložkami sexuality je biologické pohlavie, pohlavná identita (psychologické chápanie seba ako muža alebo ženy) a spoločenská sexuálna rola (dodržovanie kultúrnych noriem pre ženské a mužské správanie). Bežne rozlišujeme tri sexuálne orientácie: homosexuálnu – náklonnosť k jedincom rovnakého pohlaví; heterosexuálnu - náklonnosť k jedincom opačného pohlavia a bisexuálnu - náklonnosť k jedincom oboch pohlaví. Osoby s homosexuálnou orientáciou sa niekedy označujú ako gejovia (muži i ženy) nebo lesbičky (iba ženy). Sexuálna orientácia sa líši od sexuálneho správania, lebo sa týka cítenia a sebaponímania. Ľudia sa môžu, ale nemusia správať podľa svojej sexuálnej orientácie.

Najskôr hriech, potom zločin, nakoniec diagnóza

Postoj väčšinovej spoločnosti k homosexuálom sa vyvíjal od tolerancie k represii a napokon postupne speje opäť k tolerancii. Na počiatku dejín európskych i neeurópskych civilizácií spoločnosť homosexualitu nepovažovala za nič neprirodzené.
Priateľské a sexuálne zväzky osôb rovnakého pohlavia prekvitali v časoch antického Grécka a Ríma. V starovekých Aténach bola normou bisexualita - dospelí muži mali morálnu povinnosť oženiť sa, to však nevylučovalo mimomanželské vzťahy s mladíkmi. Z počiatku stredoveku existujú ešte doložené ojedinelé prípady kresťanských sobášov homosexuálnych párov. Cirkev videla v homosexualite čoraz ťažší hriech. Neprirodzené smilstvo sa trestalo už od štvrtého storočia. Opakovane sa proti homosexuálne orientovaným ľuďom rozpútavala zničujúca kampaň. Z hriechu proti Bohu a cirkvi sa v priebehu dejín stal proti spoločenský trestný čin. Stovky, tisíce a možno desaťtisíce ľudí skončili na popravisku. „Ohavní samcoložníci“ sa stali rovnako prenasledovanou skupinou ako samovrahovia a čarodejnice. Ešte v osemnástom storočí bolo niekoľko ľudí za homosexuálne styky upálených na hranici. Po prvý raz bol trest smrti za hosexualitu zrušený v Rakúsku zákonom Jozefa II. z roku 1787. Osvietenstvom povzbudený panovník síce absolútny trest zrušil, ale inak boli takéto styky aj naďalej trestné a homosexuálom hrozilo niekoľkoročné väzenie. Homosexualita tiež zostala jedným z veľkých tabu minulého storočia. Zákony trestajúce homosexuálne styky boli postupne rušené až v polovici 20. storočia.
Iná orientácia bola v Československu trestaná ešte za prvej republiky. Vtedy bol homosexuálny styk zločinom smilstva, ktoré je proti prirodzenosti. Z právneho pohľadu bol rovnakým zločinom sexuálny styk so zvieratami aj s osobami toho istého pohlavia. Na vinníkov čakal trest väzenia od jedného do piatich rokov. Nástup nacizmu potom priniesol opätovné vyvražďovanie homosexuálov. V Československu prestala byť homosexualita trestným činom v roku1961. V tomto roku síce tento zákon zrušili, no odlišná sexuálna orientácia bola aj naďalej diskriminovaná. Štátna bezpečnosť si viedla zoznam homosexuálov. Gayov mohla ŠtB kedykoľvek vydierať aj preto, že pre homosexualitu bola pohlavná zrelosť stanovená inak ako pre heterosexualitu. Heterosexuálne styky boli povolené od pätnástich rokov, zatiaľ čo homosexuálne až od osemnástich. Vo všeobecnom povedomí však odpor k homosexuálom pretrvával aj naďalej. Ako píše americký historik Colin Spencer v knihe Dejiny homosexuality, stredovek urobil z homosexuality hriech, kapitalizmus zločin a napokon dvadsiate storočie chorobu, ktorú možno „dostať“, respektíve možno sa na ňu liečiť. Českí psychiatri Srnec a Freund skúšali v dvadsiatych rokoch takzvanú averzívnu liečbu. Homosexuálom sa podávali prípravky vyvolávajúce nevoľnosť a dávenie a pritom im premietali filmy s nahými mužmi. Vatikán sa vo svojich stanoviskách snaží vyhýbať lekárskym termínom, postoj Jána Pavla II. je, že homosexuáli by mali byť liečení s čo najväčším súcitom. V niektorých krajinách však aj v rámci katolíckej cirkvi pôsobia spoločenstvá homosexuálnych veriacich. Mnoho slovenských rodičov homosexuálnych detí je dodnes z tohto poznania zdesených. Pri zistení homosexuálnej orientácie svojich detí zvykli ešte koncom osemdesiatych rokov reagovať slovami: „Musíme k doktorovi!“

Mýty

1) Homosexuáli si homofóbiu a diskrimináciu vymýšľajú, aby pre seba získali nadštandartné výhody.

Ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou sa neusilujú o žiadne nadštardantné výhody, chcú jednoducho iba žiť plnohodnotný život bez diskriminácie, bez strachu z nepriateľských postojov príslušníkov majority, bez obáv z fyzických útokov, bez psychického tlaku a predsudkov svojho okolia.

Homosexuáli, lesby, bisexuáli a bisexuálky sú od okamihu, kedy si začnú uvedomovať svoju orientáciu, vystavení mnohým formám stresových situácií. Prvou je samotné vedomie vlastnej odlišnosti, ktorú okolie často považuje za niečo zvrátené, chorobné a hriešne. Prirodzená túžba človeka po akceptácií druhými ľuďmi tak naráža na prekážku v podobe nevedomosti a predsudkov, s ktorými sa stretáva aj medzi najbližšími osobami. Gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky sú tak veľmi často konfrontovaní s pocitom izolovanosti, ktorý zanecháva nezmazateľné stopy na ich duši. Obzvlášť ťažko to dopadá na mladých ľudí, ktorí v prípade, že prejavia svoju orientáciu narážajú na negatívne reakcie svojich rovesníkov, učiteľov, vychovávateľov a čo je najhoršie, zväčša aj vlastných rodičov, ktorí na odlišnosť vlastného dieťaťa reagujú zväčša sklamaním, odmietnutím, citovým vydieraním, snahou problém riešiť liečením, atď. Jedna štúdia uvádza, že až 26 percent mládeže s inou ako heterosexuálnou orientáciou bolo nútených opustiť domov v dôsledku zdôverenia sa so svojou odlišnosťou vlastným rodičom (Ivana Červenková, Dôsledky homofóbie a heterosexizmu, Neviditeľná menšina, 2002) V prípade, že sa mladý človek svoju odlišnosť rozhodne utajovať, vystavuje sa veľkému psychickému tlaku, ktorý pochádza predovšetkým z popierania seba samého, z vnútorného pocitu izolácie a z vedomia svojej vylúčenosti zo spoločenstva, v ktorom žije. S negatívnymi postojmi a predsudkami sa geyovia, lesby a bisexuáli stretávajú všade aj v prípade, že svoju odlišnosť nedávajú najavo. Nadávky ako buzerant, teploš, homoš patria k najponižujúcejším a zároveň veľmi často používaným nadávkam, rovnako ako rôzne hanlivé poznámky, vtipy a príbehy o ľuďoch s odlišnou sexuálnou orientáciou. S hanlivým a zosmiešňujúcim zobrazením homosexuálov a lesieb sa možno bežne stretnúť aj v masmédiách

K dôsledkom, ktoré prinášajú predsudky a homofóbne myslenie rozšírené v majoritnej spoločnosti, patrí aj fyzické násilie. Podľa výskumov sa jedna pätina až jedna štvrtina gayov, lesieb, bisexuálok a bisexuálov stretla aspoň raz s násilým motivovaným nenávisťou k odlišnej sexuálnej orientácii. Násilie môže mať podobu útokov neznámych osôb, u mladých ľudí nie je ojedinelé šikanovanie zo strany rovesníkov a dokonca aj zo strany učiteľov, vychovávateľov apod. Ľudia s odlišnou sexuálnou orientáciou sa tiež stávajú terčom útokov pravicových extrémistov, neonacistov a fašistických skinheadov, keďže podľa ich ideológie patria popri ľuďoch s odlišnou farbou pleti, s odlišnou národnou identitou či protirasistickým postojom k „rasovému odpadu.“

Okrem verbálnych a fyzických útokov sú často gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky vystavovaní diskriminácií v zamestnaní, v náboženskom živote, v styku s políciou a úradnou mocou atď. Štát a zákony na Slovensku diskriminujú príslušníkov sexuálnych menšín tým, že im neposkytuje rovnakú ochranu a rovnaké práva, ako ostatným občanom. Týka sa to najmä práva na právoplatný zväzok s partnerom alebo partnerkou rovnakého pohlavia, ktorý by bol ekvivalentný k heterosexuálnemu manželstvu. Ďalším nezmyselným obmedzením je právna norma, ktorá znemožňuje homosexuálnym a lesbickým párom adoptovať si dieťa, o ktoré sa jeho rodičia nemôžu alebo nechcú starať (o tomto probléme sa viac dočítate nižšie.). Na Slovensku tiež neexistuje žiadny zákon, ktorý by chránil ľudí pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie a preto gayovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky ani vo väčšine prípadov neoznamujú prípady sexuálnej diskriminácie na polícii.

Rôzne formy homofóbie, predsudkov a spoločenského tlaku sa podpisujú pod vysoké percento samovrážd medzi mládežou s inou ako heterosexuálnou orientáciou. Výskumné štúdie o samovražednom správaní uvádzajú, že riziko správania medzi homosexuálnou a bisexuálnou mládežou je niekoľkokrát vyššie ako v bežnej populácii (Marianna Šipošová, Gejská, lesbická a bisexuálna mládež, NoaD 2002). Ľudia s homosexuálnou alebo bisexuálnou identitou v dôsledku diskriminácie a nepriateľských postojov okolia častejšie zakúšajú psychické ťažkosti, depresie, úzkosti a podobne. V komunite mladých gayov, lesieb, bisexuálov a bisexuáliek je tiež zaznamenaná zvýšená miera konzumácie alkoholu alebo zneužívania omamných látok, ako následok snahy zmierňovať obrovské psychické napätia, ktorým často títo ľudia trpia.

Homofóbia a diskriminácia je žiaľ zdokumentovaným a nevyvrátiteľným faktom, rovnako ako myšlienkové stereotypy, predsudky a prejavy nenávisti u mnohých príslušníkov heterosexuálnej majority voči menšine. Známe sú tiež rôzne tragické dôsledky homofóbie. Priznať si uvedené fakty je prvým dôležitým krokom na ceste k tolerantnej spoločnosti, ktorá nediskriminuje ľudí na základe ich sexuálnej orientácie, ale umožňuje každému bez obáv prejaviť svoje city, náklonnosť a lásku.

2) Homosexualita je zvrhlosť a choroba, ktorú treba predovšetkým liečiť, nie podporovať.

Psychológovia, psychiatri a ďalší odborníci z oblasti duševného zdravia sa zhodujú, že homosexualita nie je choroba, duševná porucha ani citový problém.

Homosexualita bola v minulosti považovaná za duševnú chorobu, lebo spoločnosť i odborníci z oblasti duševného zdravia mali skreslené informácie o homosexualite, a to preto, že väčšina štúdií sa zaoberala len gejmi a lesbičkami v liečení. Keď výskumníci zhromaždili údaje o homosexuáloch, ktorí neboli liečení, myšlienka homosexuality ako duševnej choroby sa ukázala byť nepravdivá. Veľmi objektívny vedecký výskum za posledných 35 rokov ukazuje, že homosexuálna orientácia nesúvisí s citovými ani sociálnymi problémami.

V roku 1973 potvrdila Americká asociácia psychiatrov význam nového výskumu vyškrtnutím termínu "homosexualita" z oficiálneho zoznamu duševných a citových porúch. V roku 1975 vydala Americká psychologická asociácia (APA) rezolúciu, podporujúcu tento krok (Americká psychologická asociácia (APA) je renomovaná vedecká a odborná organizácia v USA, reprezentujúca psychológiu a najväčšiu asociáciu psychológov na svete. Členská základňa zahŕňa 132 000 praktických lekárov, vedcov, vzdelávacích pracovníkov, konzultujúcich lekárov a študentov).
Po prvotnej deklasifikácii homosexuality ako duševnej poruchy bolo toto rozhodnutie následne potvrdené ďalšími vedeckými výskumami a začiatkom 90-rokov dvadsiateho storočia odstránila homosexualitu zo zoznamu chorôb aj WHO (Medzinárodná zdravotnícka organizácia).

Keďže homosexuálna orientácia nie je duševná choroba, neexistuje žiadny lekársky dôvod pokúšať sa o konverziu lesieb a gejov k heterosexuálnej orientácii. Niektorí jedinci však môžu chcieť zmeniť svoju orientáciu alebo orientáciu niekoho iného (napr. rodičia by mohli chcieť liečbu svojho dieťaťa). Niektorí terapeuti, ktorí sa takýmto druhom liečby zaoberali, tvrdia, že liečbou zmenili klientovu sexuálnu orientáciu (z homosexuálnej na heterosexuálnu). Bližšie skúmanie ich správ však ukazuje na faktory, ktoré vzbudzujú pochybnosti: mnoho takýchto tvrdení prichádza skôr od organizácií s ideologickým náhľadom na sexuálnu orientáciu, než od výskumníkov z oblasti duševného zdravia, liečba a jej výsledky sú zle zdokumentované a doba, počas ktorej bol klient po liečbe sledovaný, je príliš krátka.

V roku 1990 APA oznámila, že vedecké dôkazy neukazujú, že by konverzná liečba fungovala a upozorňujú na to, že môže spôsobiť viac škôd ako úžitku. Zmena sexuálnej orientácie jedinca neznamená iba jednoduchú zmenu jeho sexuálneho chovania. Vyžadovala by zmenu jeho cítenia a sexuálnych túžob i zmenu jeho sebaponímania a sociálnej identity. Hoci niektorí lekári z oblasti duševného zdravia sa o konverziu sexuálnej orientácie pokúšajú, iní pochybujú o etike snahy o terapeutickú zmenu vlastnosti, ktorá nie je poruchou a je veľmi dôležitá pre identitu jedinca.

Nie všetky lesby a gejovia, ktorí vyhľadávajú terapiu, chcú zmeniť svoju sexuálnu orientáciu. Gejovia a lesby môžu usilovať o odbornú radu z rovnakých dôvodov ako ktokoľvek iný. Môžu vyhľadať pomoc psychológov k coming outu, alebo k vyrovnávaniu sa s predsudkami, diskrimináciou a násilím.

4) Homosexuály a lesbičky by v žiadnom prípade nemali vychovávať deti, lebo im dajú zlý príklad a mohli by ich morálne pokaziť.

Gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky môžu byť zodpovednými rodičmi, ktorí dajú deťom dostatok lásky, starostlivosti a pripravia ich na plnohodnotný život v dospelosti.

V otázke výchovy dieťaťa gejmi, lesbami alebo bisexuálmi panuje hneď niekoľko mýtov, na základe ktorých si mnoho ľudí myslí, že ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou by nemali vychovávať deti. Vedecké štúdie ako aj praktické skúsenosti dokázali, že žiaden z týchto mýtov nie je pravdivý.

Podľa prvého mýtu môžu rodičia s inou ako heterosexuálnou orientáciou ohroziť normálny vývoj detí a ich duševné zdravie. Výskumy zaoberajúce sa touto otázkou však nič podobné nepotvrdili. V štúdiách, ktoré skúmali rôzne aspekty duševného vývinu detí, napr. inteligenciu, úzkosť, strach, problémy v správaní, emocionálne problémy, sebavedomie, morálnu zrelosť a iné, sa nezistili žiadne významné rozdiely medzi deťmi heterosexuálnych, homosexuálnych a bisexuálnych rodičov.

Druhým mýtom je tvrdenie, že deti vyrastajúce u rodičov gayov, lesieb, bisexuálov alebo bisexuálok majú väčšie sklony k iným ako heterosexuálnym vzťahom. Homosexualita sa totiž nedá naučiť, je to vrodená dispozícia, podobne ako farba očí alebo vlasov. Väčšina homosexuálov napokon vyrastala v heterosexuálnom prostredí, u rodičov s heterosexuálnou orientáciou a stali sa homosexuálmi bez toho, aby ich to niekto „naučil“.

„Štúdie, v ktorých skúmali sexuálnu orientáciu stoviek detí GLB (Gayov, lesieb a bisexuálov) rodičov nepotvrdili, že by medzi deťmi GLB rodičov bolo viac homosexuálne orientovaných. Tieto výsledky spochybňujú nie len samotný mýtus, ale aj teórie o naučenej povahe homosexuality, resp. teórie o zvedení, z ktorých vychádza.“
Paula Jójárt, Výskumy o gejských a lesbických rodinách, Neviditeľná menšina, NoaD 2002

Tretím je mýtus o sexuálnom zneužívaní, ktorý sa zakladá na mylnej predstave, že rodičia s homosexuálnou, lesbickou alebo bisexuálnou orientáciou majú väčšie sklony k sexuálnemu zneužívaniu svojich detí. Čísla však hovoria niečo iné – podľa štatistík má naprostá väčšina zneužití detí (až 95%) heterosexuálny charakter, pričom sa jedná prevažne o zneužitia dievčat mužmi. Viacerí odborníci potvrdili, že geji, lesby a bisexuáli nezneužívajú deti vo väčšej miere ako heterosexuáli.

Štvrtý mýtus vychádza z predpokladu, že „zdravý“ psychosexuálny vývin je podmienený prítomnosťou navzájom sa dopĺňajúcich heterosexuálnych modelov otca a matky, resp. mužského a ženského vzoru. Podľa tohoto mýtu chlapci vyrastajúci v GLB rodinách nebudú dosť „chlapskí“ a dievčatá dosť „dievčenské“. GLB rodina sa tým vlastne stavia na úroveň osamelých heterosexuálnych rodičov, ktorí sa starajú o deti sami, bez partnera, resp. partnerky. Prvým chybným východiskom tohoto mýtu je predpoklad, že tradičné rodové roly sú jediným správnym základom zdravého psychosexuálneho vývinu. Netradičnosť sa prezentuje automaticky bez akéhokoľvek odôvodnenia ako niečo negatívne. Druhý omyl vyplýva z ignorovania faktu, že v otázkach rodových rolí majú na deti najväčší vplyv rovesníci, väčší ako samotný rodičia.

„Štúdie nepotvrdili problémy s pohlavnou identitou a rodovou rolou, t.j. väčšina detí GLB rodičov menovala kamarátov rovnakého pohlavia a volila príslušné hračky rovnako ako deti heterosexuálnych rodičov. V jednej štúdii dokonca matky vyjadrili presvedčenie, že hlavný vplyv na preferencie detí nemali rodičia, ale súrodenci a rovesníci.“
Paula Jójárt, Výskumy o gejských a lesbických rodinách, Neviditeľná menšina, NoaD 2002

Jedným z najvážnejších argumentov hovoriacich v neprospech výchovy detí rodičmi s inou ako heterosexuálnou orientáciou je sociálna izolácia a nepriateľské reakcie voči takýmto deťom zo strany ich okolia a rovesníkov. Jedná sa o prejavy homofóbie prenesené na dieťa vychovávane gaymi, lesbami alebo bisexuálnymi rodičmi. Je možné, že sa podobné problémy vyskytujú, v žiadnom prípade však vinu nemožno klásť na samotných rodičov a tento argument nemožno ani používať ako obhajobu diskriminácie geyov, lesieb, bisexuálov a bisexuálok, ktorí chcú vychovávať deti. Homofóbia a predsudky sú problémom majority – heterosexuálne orientovanej väčšiny – a preto ich musí riešiť predovšetkým samotná majorita. V tomto prípade by mala pozornosť zamerať nie len na obete diskriminácie a predsudkov, ale aj na vinníka, ktorým je veľká časť spoločnosti. Jediné čo môžeme v tomto prípade urobiť je poskytnúť gayom, lesbám, bisexuálom a bisexuálkom, ktorí vychovávajú deti našu podporu, vyjadriť im solidaritu a bojovať voči predsudkom v nás samotných, v našom okolí a v celej spoločnosti.

V súčasnosti je na Slovensku ťažké presne odhadnúť počet GLB rodín. Ak by sme vychádzali z percentuálneho zastúpenia takýchto rodín v štátoch Západnej Európy a USA a porovnali ich s údajmi Štatistického úradu SR o sčítaní obyvateľstva z roku 2001, dospeli by sme k počtu cca 13 600 a 34 000 GLB rodičov, ktorý v našej krajine vychovávajú svoje deti aj bez právnej úpravy ich vzťahov. Väčšina z nich sa stali rodičmi počas heterosexuálnych manželstiev, to znamená ešte pred tým, ako otvorene priznali svoju sexuálnu orientáciu. V niektorých západných krajinách je tiež možné, aby sa geji, lesbické ženy a bisexuáli stali rodičmi na základe adopcie, pestúnskej starostlivosti o dieťa alebo dohode o náhradnom materstve. Na Slovensku takáto možnosť neexistuje aj napriek tomu, že by bola určite veľkým prínosom najmä pre deti vyrastajúce bez rodičov v detských domovoch a ústavoch.

Z uvedených faktov vyplýva, že gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky môžu byť zodpovednými rodičmi, ktorí dajú deťom dostatok lásky, starostlivosti a pripravia ich na plnohodnotný život v dospelosti. Táto skutočnosť sa iba umocní, ak sa podarí v našej spoločnosti zvýšiť toleranciu k odlišnostiam v sexuálnej orientácií a obmedziť všetky formy diskriminácie a homofóbie.

5) Homosexuáli a lesby si môžu v súkromí robiť čo chcú, prečo to však vyťahujú na verejnosť a obťažujú ostatných ľudí.

Poučenie všetkých ľudí o sexuálnej orientácii a homosexualite pomáha zmenšovať predsudky proti lesbám a gejom. Presné informácie o homosexualite sú tiež veľmi dôležité pre mladých ľudí, potýkajúcich sa s vlastnou sexuálnou identitou.

Homosexuály, lesby, bisexuáli a bisexuálky majú právo hovoriť o svojej sexualite, citoch, radostiach, ale aj o problémoch vyplývajúcich z ich sexuálnej orientácie, rovnako ako príslušníci heterosexuálnej väčšiny. Heterosexuálne vzťahy, láska, city, erotika a s tým súvisiace témy sa objavujú na verejnosti úplne bežne, nájdeme ich vo všetkých médiách, v umení, v kultúre, v školských učebniciach, sú prítomné v bežnej komunikácii medzi ľuďmi. Prečo by malo byť gayom, lesbám, bisexuálom a bisexuálkam upierané ich právo na slobodný prejav, ktoré je predsa zaručené všetkým ľuďom bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu ?

Diskriminácia, nepriateľské postoje a homofóbia nie sú predsa iba problémom gayov, lesieb, bisexuálov a bisexuálok, ale najmä heterosexuálnej majority, ktorá ich má na svedomí. Ak patríte k ľuďom s heterosexuálnou orientáciou, nepociťujete na vlastnej koži problémy ľudí s inou sexuálnou orientáciu. To však neznamená, že by ste o nich nemali vedieť. Práve naopak. To, že patríte k privilegovanej väčšine, ktorá má väčšie práva a z pozície silnejšieho často vnucuje menšinám svoje predstavy o „normálnom“ spôsobe života a lásky, by malo byť dôvodom na zamyslenie či tiež netrpíte predsudkami, myšlienkovými stereotypmi a nepodieľate sa na diskriminácii ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou.

V skutočnosti je veľmi dôležité, že sa dnes môžu slobodnejšie otvárať otázky sexuálnej orientácie, ktoré boli dlhé roky tabuizované. Lepšia informovanosť širokej verejnosti odstraňuje podvedomý strach zo všetkého čo je odlišné a neznáme. Poučenie všetkých ľudí o sexuálnej orientácii a homosexualite pomáha zmenšovať predsudky proti lesbám a gejom. Presné informácie o homosexualite sú tiež veľmi dôležité pre mladých ľudí, potýkajúcich sa s vlastnou sexuálnou identitou.

V mnohých ľuďoch stále pretrváva mylná predstava, že v dôsledku slobodnejšej a otvorenejšej komunikácie a informovanosti o otázkach sexuálnej orientácie sa viac ľudí môže stať gaymi, lesbami, bisexuálmi alebo bisexuálkami. Sexuálna orientácia sa ale nedá „naučiť“ ani „odnaučiť“, nemôžu ju ovplyvňovať ani žiadne módne trendy. V spoločnosti, ktorá tému odlišnej sexuálnej orientácie potláča a tabuizuje, sú prirodzene ľudia s takouto orientáciou menej viditeľní, pretože musia svoju inakosť utajovať. V slobodnej spoločnosti sú odlišní ľudia viditeľnejší, pretože majú právo otvorene sa prejavovať, čím vzniká dojem, že odstránením niektorých tabu v otázkach sexuality, pribúda gayov, lesieb, bisexuálov a bisexuálok. V skutočnosti sa percento zastúpenia v spoločnosti nijako výrazne nemení, jediné čo sa mení sú podmienky v akých títo ľudia žijú a vzťah heterosexuálnej väčšiny k nim.

Na záver treba spomenúť, že tému homosexuality často rozoberajú práve heterosexuálne orientovaní ľudia, žiaľ väčšinou spôsobom, ktorý je vulgárny, zosmiešňujúci a založený na predsudkoch. Je preto potrebné aby sa o svojej sexuálnej orientácii mohli verejne vyjadrovať aj samotní, gayovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky, spôsobom, ktorý je pre nich prirodzený a ktorý podáva pravdivý obraz o ich živote.

6) Ak by sme umožnili registrované partnerstvo homosexuálom a lesbám, ohrozili by sme fungovanie normálnej, zdravej rodiny, ktorá je základom štátu.

Práve naopak - keby partnerské zväzky osôb rovnakého pohlavia, ktoré existovali, existujú a budú existovať bez ohľadu na právny stav, dostali zákonný rámec, prispelo by to k väčšej stabilite spoločnosti.

Homosexuáli a lesby sú ľudia, ktorým nevyhovuje tradičné hetrosexuálne manželstvo, jednoducho preto, že sa prirodzene cítia lepšie v partnerstve s osobou rovnakého pohlavia. Niektorí z nich majú skúsenosť s heterosexuálnym manželstvom, do ktorého vstupujú zväčša kvôli spoločenskému tlaku, v snahe prispôsobiť sa normám alebo preto, že nepoznajú inú alternatívu. V takomto zväzku však musia potláčať vlastné pocity, túžby a zapierať svoju sexuálnu orientáciu, čo takmer vždy napokon vedie k rozpadu takýchto manželstiev. Snaha vmanipulovať gayov a lesby do heterosexuálneho manželstva teda v žiadnom prípade neprospieva vytváraniu stabilnej rodiny a znemožňuje vznik plnohodnotného partnetrstva.

Ak majú gayovia a lesby možnosť otvorene a slobodne žiť v súlade so svojou orientáciou, v mnohých prípadoch vytvárajú stabilné páry, ktoré žijú v dlhoročnom zväzku. Niektoré tieto páry by privítali možnosť svoj vzťah legálne upraviť, čo im žiaľ naše zákony zatiaľ neumožňujú. Registrované partnerstvo by mohlo znamenať právny prostriedok pre vytvorenie rovnakých podmienok existencie sexuálnych menšín v súlade s duchom našej ústavy, ktorá hovorí o rovnosti práv a slobôd všetkých ľudí a zaručuje všetkým rovnakú dôstojnosť. Návrh zákona o životnom partnerstve bol prerokovávaný aj v Slovenskom parlamente koncom roku 2001, v hlasovaní však neprešiel.

Legalizácia vzťahu homosexuálnych alebo lesbických párov nijako nemôže ohroziť fungovanie tradičnej rodiny ani heterosexuálnych zväzkov. Nie je žiadny dôvod obávať sa, že by tento právny akt akokoľvek zasiahol do života ľudí, ktorí sa narodili s heterosexuálnou orientáciou a prirodzene vyhľadávajú heterosexuálne manželské zväzky. Jedinou zmenou oproti súčasnosti by bolo to, že ľudia ktorí dnes neoficiálne žijú v partnerskom zväzku, by mohli tento zväzok zlegalizovať v rámci právneho aktu, ktorý by im priznal takmer rovnaké práva a povinnosti ako sú priznané heterosexuálnym párom. Možno predpokladať, že keby partnerské zväzky osôb rovnakého pohlavia, ktoré existovali, existujú a budú existovať bez ohľadu na právny stav, dostali zákonný rámec, prispelo by to k väčšej stabilite spoločnosti.

7) Homosexualita prispieva k prehlbovaniu populačnej krízy, pretože homosexuáli nemôžu plodiť deti ako normálni občania, keby boli všetci homosexuáli ľudstvo by vymrelo.

Nie je žiadny dôkaz, ktorý by poukazoval na významný nárast homosexuality v našej spoločnosti, rovnako ako neexistujú fakty, ktoré by dokazovali spojitosť nízkej pôrodnosti s počtom inak ako heterosexuálne orientovaných jedincov.

Obviňovať za nízky populačný prírastok na Slovensku homosexuálov a lesby je nezmyselné. Populačná kríza je problémom heterosexuálnych párov, ktoré sa z vlastnej vôle alebo kvôli ekonomickým tlakom rozhodujú mať dieťa neskôr a priviesť na svet menší počet detí, ako tomu bolo v minulosti. Všeobecne známym je fakt, že v modernej spoločnosti dochádza k znižovaniu pôrodnosti v závislosti na zvyšovaní životnej úrovne, zvyšovaní vzdelanosti, rastúcej potrebe venovať viac času kariérnemu postupu v zamestnaní, snahe realizovať sa mimo tradičných rodinných povinností atď.

Nie je žiadny dôkaz, ktorý by poukazoval na významný nárast homosexuality v našej spoločnosti, rovnako ako neexistujú fakty, ktoré by dokazovali spojitosť nízkej pôrodnosti s počtom inak ako heterosexuálne orientovaných jedincov. Nemožno ani tvrdiť, že by sa všetci gayovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky úplne vzdávali akýhkoľvek rodinných záväzkov. Mnohí by naopak veľmi radi vychovávali deti, ktoré sa dostali do detských domovov, alebo také, o ktoré sa samotní rodičia nedokážu postarať. Prekážku im v tom však vytvárajú právne normy nášho štátu.

8) Lesby sú ženy, ktoré chlapi nechcú alebo ktorým nejaký chlap ublížil, no keby stretli toho pravého, žili by s ním šťastne.

Sexuálna orientácia sa u ľudí formuje v prvých rokoch života súčasným pôsobením biologických, psychologických a sociálnych faktorov a u väčšiny ľudí sa začína prejavovať v rannom dospievaní bez akýchkoľvek predchádzajúcich sexuálnych skúseností.

Sexuálnu orientáciu človek nezískava na základe zlých skúseností. Mnohé ženy majú zlé skúsenosti vo vzťahoch k mužom a predsa sa nikdy nestanú lesbami. Mnoho lesieb prešlo obdobím experimentovania s mužskými partnermi, pred tým než otvorene prejavili svoju vlastnú sexuálnu orientáciu. Vedecké poznatky dokazujú, že sexuálna orientácia sa u ľudí formuje v prvých rokoch života súčasným pôsobením biologických, psychologických a sociálnych faktorov a u väčšiny ľudí sa začína prejavovať v rannom dospievaní bez akýchkoľvek predchádzajúcich sexuálnych skúseností.

Lesby musia pomerne často čeliť „dobre mienenej“ snahe svojho okolia, ktoré sa usiluje pre „nešťastníčku“nájsť toho pravého muža, ktorý by ju priviedol k „normálnemu“ správaniu. Takáto snaha môže byť veľmi zraňujúca a v niektorých prípadoch dokonca prechádza do fyzického nátlaku. Predstavme si, že by sa niekto snažil presvedčiť heterosexuálnu ženu, ktorú priťahujú muži, o tom, že je v skutočnosti lesba, ktorá zatiaľ iba nenašla tú „pravú“. Znie to absurdne, žiaľ pre ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou je takéto absurdné správanie majoritnej spoločnosti bežnou skúsenosťou.

Niektorí gayovia a lesby hovoria o mnohoročnej silnej, avšak bezúspešnej snahe zmeniť svoju orientáciu z homosexuálnej na heterosexuálnu. Psychológovia sa na základe doterajších poznatkov domnievajú, že sexuálna orientácia pre väčšinu ľudí nie je vedomou voľbou, ktorá by mohla byť úmyselne zmenená. Nemá zmysel snažiť sa niekoho nasilu nútiť k vzťahom, ktoré ho nenapĺňajú, keď na druhej strane môže nájsť partnera rovnakého pohlavia, s ktorým sa môže cítiť šťastne a žiť plnohodnotný život.

9) Homosexuálni muži sú smiešni, zženštilí a lesby sú mužatky.

Geji ani lesbické ženy nie sú v rodových charakteristikách významne odlišní od heterosexuálnych mužov a žien, gayovia a lesby však necítia potrebu prispôsobovať sa normám mužskosti a ženskosti do tak miery, aká je rozšírená v majoritnej spoločnosti.

V myslení mnohých ľudí sa objavuje obraz gayia ako muža, ktorý sa svojím správaním a výzorom podobá na ženu a naopak obraz lesby, ako ženy ktorá má mužské správanie a výzor. Skutočnosť je však taká, že na väčšine gayov, lesieb, bisexuálov a bisexuálok nie je možné spoznať v bežnom spoločenskom styku ich sexuálnu orientáciu. V mnohých prípadoch sa stáva, že odlišnú sexuálnu orientáciu človeka neodhalí ani jeho najbližšie okolie počas dlhých rokov spolužitia. Výskumy tiež potvrdzujú, že ani geji ani lesbické ženy nie sú v rodových charakteristikách významne odlišní od heterosexuálnych mužov a žien. Jediným rozdielom oproti heterosexuálne orientovaným jedincom môže byť fakt, že gayovia a lesby necítia potrebu prispôsobovať sa normám mužskosti a ženskosti do tak miery, aká je rozšírená v majoritnej spoločnosti.

„Heterosexuáli sa usilujú konať čo najviac spôsobom, aký sa od muža a ženy očakáva. Potláčajú tak iné spôsoby správania, ktoré by mohli byť považované za nemužské alebo neženské. V porovnaní s tým prejavujú geji i lesbické ženy viac flexibility vo svojom „rodovom“ správaní, a preto bývajú automaticky spájaní so zženštenosťou alebo maskulinitou
.
Neviditeľná menšina, Najčastejšie otázky, Nadácia Občan a Demokracia 2002

Tento fakt často slúži na necitlivé a primitívne zosmiešňovanie gayiov a lesbických žien, ktoré možno vidieť napríklad v rôznych humornistických reláciach a podobne. Faktom je, že správanie každého človeka možno zosmiešniť, pretože každý z nás sa správa a prejavuje osobitým spôsobom. Norma na to, ako by sa mali správať muži a ženy, je v skutočnosti iba vykonštruovaný koncept, ktorý má svoje korene v tradíciach minulosti a dnes stráca svoje opodstatnenie. Oslobodenie od takýchto stereotypov prísne rozdeľujúce mužské a ženské vlastnosti by mohlo priniesť celistvejší a plnší život všetkým ľuďom, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu.