Prinášame možno trocha kontroverzný, ale určite podnetný článok z týždenníka Slovo s podtitulom "paradox súčasnosti: najviac chudobných a zároveň menej revoltujúcich než kedykoľvek predtým".

Po 11. septembri 2001 a po vojne v Afganistane majú občania pocit, že žijeme vo svete ovládanom politickým násilím a terorizmom. Už viac ako rok šíria masmédiá prostredníctvom strašných obrazov a otrasných svedectiev hrôzu, predkladajúc publiku atentáty, vražedné výbuchy a únosy rukojemníkov.

Neprejde týždeň, aby sa neplatila bolestivá krvavá daň od Izraela po Bali, od Karáči po Moskvu, od Jemenu po Palestínu… Vzniká z toho dojem, že planétou sa ženie uragán nového svetového konfliktu – „vojna proti medzinárodnému terorizmu“ – ktorá bude v ďalšom priebehu horšia, ako boli predošlé. A že prípadná americká vojna proti Iraku bude len jej nepatrnou epizódou.

Tento dojem je klamný. Napriek zdaniu politické násilie nebolo nikdy také slabé, ako je dnes. Revolúcie a povstania z politických dôvodov, vojny a ozbrojené konflikty – boli zriedkavo v histórii tak málo početné, ako sú dnes. Či už sa to aj páči alebo nepáči našim senzáciechtivým masmédiám, svet je pokojný, tichý, pacifikovaný.

Presvedčíte sa o tom, ak porovnáte súčasnú geopolitickú situáciu so situáciou pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. Skoro všetky radikálne protestné hnutia hlásajúce ozbrojený boj zanikli. A väčšina konfliktov, v dôsledku ktorých vtedy na všetkých kontinentoch umierali desaťtisíce ľudí, sa skončila.

Skoro všetky ohniská, ktoré zapálila marxistická perspektíva vybudovania lepšieho sveta, postupne zhasli alebo zhasínajú. V celosvetovom meradle ostáva sotva desiatka ohnísk násilia: Kolumbia, Baskicko, Čečensko, Blízky východ, Pobrežie slonoviny, Sudán, Kongo, Kašmír, Nepál, Srí Lanka, Filipíny… Iste, objavil sa nový adept ozbrojeného boja – radikálny islamizmus – a zaberá v súčasnosti čelné miesto na mediálnej scéne. No akokoľvek sú jeho akcie spektakulárne, nezakryjú to hlavné: ozbrojený politický boj sa stal zriedkavosťou.

Naznačuje to azda, že neexistujú iné formy násilia? To rozhodne nie! Na prvom mieste treba uviesť ekonomické násilie, ktorého sa dopúšťajú vládnuci, huckaní liberálnou globalizáciou, na ovládaných.

Nerovnosti dnes dosahujú nevídané rozmery. Priam revoltujúce. Polovica ľudstva žije v chudobe, viac ako tretina v biede, 800 miliónov ľudí trpí podvýživou, miliarda nevie čítať a písať, pol druha miliardy nemá riadnu pitnú vodu, dve miliardy žijú bez elektriny…

Hoci to znie neuveriteľne – tieto miliardy prekliatych zatratencov zeme sú politicky ticho. To je jeden z najväčších paradoxov súčasnosti: nikdy doteraz nebolo tak veľa chudobných a zároveň tak málo revoltujúcich.

Môže táto situácia pretrvávať? To je málo pravdepodobné. Zrejme v dôsledku vyčerpania marxizmu ako medzinárodného motora sociálnej revolty prežíva svet prechodné obdobie medzi dvoma cyklami politických revolúcií. Pritom sú nespravodlivosti čoraz škandalóznejšie a už sa objavujú nové formy násilia nadobúdajúce zarážajúce rozmery. Osobitne sem patrí násilie chudobných proti chudobným a primitívne formy revolty prejavujúce sa delikvenciou, kriminalitou a neistotou, ktoré nielen vo Francúzsku, (odkiaľ preberáme tento článok pozn. redakcie ), ale všade na svete nadobúdajú charakter ozajstnej sociálnej vojny.

Ak pred tridsiatimi rokmi v Latinskej Amerike, alebo aj inde na svete, mladý muž našiel revolver, pridal sa k organizácii, ktorá viedla ozbrojený boj za zmenu svetového poriadku. Ak dnes nájde mladík revolver, bude myslieť predovšetkým na seba a cítiac sa obeťou narušeného sociálneho kontraktu v prospech vládnucich, poruší aj on tento kontrakt a vykradne (alebo sa pokúsi vykradnúť) banku alebo nejaký obchod. Od začiatku veľkej hospodárskej krízy v decembri 2000 a masívneho schudobnenia stredných tried obyvateľstva v Argentíne je tu výskyt kriminálnych deliktov štvornásobne väčší…

V Brazílii, jednom zo štátov, kde sú najväčšie sociálne rozdiely – kde vyhral posledné voľby kandidát chudobných, Inacio „Lula“ da Silva – dosahuje sociálna vojna nepredstaviteľné rozmery. V Riu de Janeiro bolo v rokoch 1987 až 2000 zastrelených viac mladých ľudí vo veku do 18 rokov ako vo všetkých konfliktoch v Kolumbii, Juhoslávii, Sierra Leone, Afganistane, Izraeli a Palestíne dohromady. Za týchto trinásť rokov ich bolo v izraelsko-palestínskom spore okolo tisíc; v samotnom meste Rio ich bolo 3937 (denník El Pays, Madrid, 11. septembra 2001).

Na valiacu sa vlnu javu, ktorý médiá nazývajú „zneistením“, reagujú početné štáty – Mexiko, Kolumbia, Nigéria, Južná Afrika – zvyšovaním výdavkov na vedenie sociálnej vojny; niekedy sa to deje na úkor výdavkov na národnú obranu. Napríklad Brazília vydáva 2 percentá hrubého národného produktu na svoju armádu, ale viac ako 10,6 percenta na obranu bohatých proti zúfalstvu chudobných…

Veľké poučenie z histórie ľudstva znie: ľudia sa nakoniec vždy vzbúrili proti rastúcej nerovnosti. Súčasný nárast kriminality (dá sa povedať aj zločinnosti) na Juhu aj na Severe – sú to často iba primitívne a archaické prejavy sociálneho vrenia – je zreteľným príznakom zúfalstva najchudobnejších nad nespravodlivosťou sveta. Ešte nejde o politické násilnosti. Ale každý môže cítiť, že ide o odklad. Dokedy ešte?

Ignacio Ramonet, z novembrového vydania Le Monde Diplomatique preložil a upravil Rastislav Škoda