Dejiny slovenských odborov (6. časť)
6. 6. 2025

Adam Šumichrast 

V predchádzajúcej časti som spomenul vznik Všeobecnej robotníckej strany Uhorska v roku 1880 a naznačil smerovanie, ktoré v poslednej dekáde 19. storočia viedlo k formovaniu masových odborových a socialistických hnutí v celej Európe. Vývoj na Slovensku bol však kľukatejší. 
Kríza a pretrvávajúce prenasledovanie

Mladé uhorské robotnícke hnutie sa v 80. rokoch 19. storočia ocitlo v kríze. Ideový líder Leo Frankel po opakovanom prenasledovaní emigroval, čo sa prejavilo aj v činnosti Všeobecnej robotníckej strany Uhorska (ktorej úrady zakázali použiť v názve označenie sociálna demokracia), ktorá sa posunula k väčšej umiernenosti a v rámci jej vedenia sa začali objavovať prvky maďarského nacionalizmu. Pretrvávali tiež organizačné nedostatky a rozdrobenosť hnutia. Karol Hanzlíček opakovane zakúsil väzenie a došlo aj k zákazu socialistických novín Der Zeitgeist (Duch doby), v ktorých pôsobil ako redaktor. Životné podmienky robotníctva zostávali žalostné. Hanzlíček pri oslavách 14. výročia založenia robotníckeho vzdelávacieho spolku Napred v roku 1883 konštatoval, že ľud sa naďalej „proletarizuje“: „Napriek všetkej usilovnosti proletár miest žije v núdzi, hladuje jeho žena i deti, ktoré nemôže nasýtiť. „Lepšou“ spoločnosťou využívaný a štvaný do úmoru, urážaný a hlboko ranený verejnou mienkou, vyobcovaný… chodí bedár po zemskom raji večne smutný…“ Organizovanie robotníctva stále prebiehalo len vo veľkých mestách, kde dochádzalo k jeho koncentrácii. Napríklad v tradičných slovenských centrách banského či hutníckeho priemyslu neboli vytvorené podmienky ani na spolkovú činnosť, keďže banský zákon z roku 1854 robotníkom združovanie zakazoval.
Slovenskí anarchisti

V socialistickom hnutí neustále existoval spor medzi revolučne a umiernene orientovanými skupinami. Anarchisti jednoznačne patrili medzi revolucionárov. Svoje aktivity rozvíjali aj v uhorskej časti monarchie, najmä vo väčších mestách ako Budapešť a Bratislava, kde pôsobili v malých ilegálnych alebo pololegálnych skupinách. Patril k nim aj Štefan Heckmann, ktorý tiež pracoval v spolku Napred. V roku 1881 spolu s ďalšími publikoval otvorený list v anarchistickom časopise Freiheit (Sloboda), v ktorom kritizoval politiku vedenia Všeobecnej robotníckej strany Uhorska. Tento časopis vychádzal v Londýne pod vedením známeho anarchistu Johanna Mosta. Ďalším radikálnym socialistom bol Ján Zlocha, pôvodom z Trnavy, ktorý pôsobil vo Viedni. Spolu s Jánom Horváthom krátky čas vydávali časopis Der Sozialist, ktorý však úrady čoskoro zakázali – podobne ako mnohé ďalšie vydavateľské pokusy v prvej polovici 80. rokov. Tieto skupiny sa inšpirovali anarchistickým hnutím pôsobiacim v Predlitavsku. Ich koncepcia spočívala v potrebe organizovaného boja a sociálnej revolúcie za účelom zvrhnutia vlády. V roku 1884 zasiahli proti týmto skupinám represívne, takzvané protianarchistické razie. Mnohí ich členovia skončili vo väzení alebo boli násilne vysťahovaní z robotníckych centier do svojich rodísk – napríklad do Trnavy, Dobšinej, Hybe a ďalších slovenských obcí. 
Explózia v Chicagu a korene 1. mája

Roky mizérie pokračovali, kým neprišiel impulz zo zámoria. Boj amerických robotníkov za zavedenie osemhodinového pracovného dňa vyvrcholil generálnym štrajkom 1. mája 1886 s epicentrom v Chicagu. Situácia sa vyhrotila na tretí deň, keď demonštranti napadli štrajkokazov pri McCormickovej továrni. V nasledujúcej potýčke policajti zastrelili viacero ľudí. Na druhý deň zvolali anarchistickí organizátori protest na Haymarketskom námestí. Na stretnutie prišlo len okolo 2000 ľudí, ktorých rady postupne redli. Počas prejavu posledného rečníka vo večerných hodinách sa prítomní policajti rozhodli rozpustiť akciu. Zásah polície spôsobil zbytočnú eskaláciu a vyvolal slovnú potýčku medzi ňou a organizátormi. Práve v čase, keď sa schyľovala k záveru, ozvala sa silná explózia, ktorá vybila okná v celom bloku. V chaose, ktorý nasledoval, začala polícia strieľať. Výsledkom bola smrť štyroch demonštrantov, 70 zranených a sedem mŕtvych policajtov – najmä v dôsledku explózie.

V nasledujúcich dňoch sa strhla mediálna hystéria a vlna zatýkania medzi organizátormi. Zmanipulovaný súdny proces odsúdil siedmich ľudí za konšpiráciu na trest smrti a jedného na 15 rokov väzenia (dvom neskôr zmenili trest smrti na doživotie, jednému sa noc pred popravou podarilo spáchať samovraždu). V novembri roku 1887 štyroch anarchistov obesili. August Spies ešte stihol zakričať: „Príde čas, keď bude naše ticho silnejšie ako hlasy, ktoré dnes zaškrtíte!“ Vzhľadom na popravy vykonané napriek nedostatku dôkazov sa čoskoro začalo hovoriť o takzvaných haymarketských mučeníkoch.

Zaujímavú úlohu v súvislosti s udalosťami zohrali aj českí emigranti v USA. Viacerí z nich, vrátane Jakuba Mikolandu a Hynka Dejmeka, sa osobne poznali s „haymarketskými mučenníkmi“ a priamo sa zapojili do májových protestov. Medzi nimi bol aj autor Písně práce a spoluzakladateľ českej sociálnej demokracie Josef Boleslav Pecka. Mnohí z nich sa neskôr zúčastnili aj pohrebu popravených, na ktorý prišlo takmer pol milióna ľudí. 

Symbolicky 14. júla 1889, v deň výročia dobytia Bastily, vznikla v Paríži II. internacionála – medzinárodné združenie strán práce a odborových zväzov, ktoré existovalo do roku 1916. Zahŕňalo zástupcov väčšiny hlavných európskych organizácií pracujúcich, avšak dominovala v ňom Sociálnodemokratická strana Nemecka. Na svojom prvom kongrese ustanovila 1. máj ako Medzinárodný deň pracujúcich – sviatok, ktorý sa rozšíril po celom svete. 
Prvý 1. máj na Slovensku

Dňa 30. apríla 1890 sa v bratislavskej Pálffyho dvorane zišlo približne 2000 slovenských robotníkov. Vo svojom prejave, reagujúc na rozhodnutie II. internacionály, Hanzlíček apeloval na zamestnávateľov, aby akceptovali tento deň ako deň pokoja, a zároveň vyzýval na rešpektovanie takzvaného nedeľného pracovného pokoja. Hanzlíček sa venoval aj odborom a spoločne s ďalšími rečníkmi sa zhodli, že je nevyhnutné aktívne agitovať za zakladanie odborových organizácií. Zároveň malo platiť, v duchu záverov ustanovujúceho kongresu II. internacionály, že popri ekonomickom zápase o mzdy a pracovné podmienky je potrebné viesť aj politický boj.

Na samotný 1. máj bezpečnostné zložky obsadili strategické miesta v Bratislave a odklonili sprievod mimo centra mesta. Slávnostný sprievod smeroval k IX. mlynu pod Železnou studničkou. Počet účastníkov dosiahol približne 3000 ľudí. Kľúčový prejav mal opäť Hanzlíček. V prejave zdôraznil význam robotníckeho internacionalizmu a ostro kritizoval kapitalistický systém. Následne zdôraznil hlavnú požiadavku medzinárodného hnutia – zavedenie osemhodinového pracovného dňa. Davu predniesol rezolúciu II. internacionály z júla 1889. Okrem požiadavky na osemhodinový pracovný deň zahŕňala aj zákaz detskej práce do 14 rokov, zákaz nočnej práce s výnimkou nevyhnutných prípadov či zákaz ženskej práce v obzvlášť škodlivých odvetviach. Okrem toho rezolúcia vyhlásila, na svoju dobu progresívne a stále aktuálnu požiadavku, že je „povinnosťou robotníkov považovať robotníčky za rovnoprávne spolubojovníčky a presadzovať zásadu: rovnaká odmenu za rovnakú prácu“. Rezolúcia bola jednohlasne prijatá.

Prvomájové udalosti inšpirovali niektorých robotníkov, aby spontánne žiadali zvýšenie miezd a skrátenie pracovného času. Keďže však neboli organizovaní, reakciou zamestnávateľov bolo ich prepúšťanie z práce. Spolok Napred následne vydal výzvu, v ktorej odporúčal zakladanie odborových spolkov, prostredníctvom ktorých následne možno postupovať v predmetných otázkach. Výzva zároveň odporúčala, že ak nie je možné okamžite založiť odborovú organizáciu, robotníci by mali vstúpiť aspoň do spolku.
Zakladanie odborov

Rok 1890 priniesol skutočný impulz pre rozvoj odborového hnutia na Slovensku. Ako prví sa zorganizovali hrnčiari, ktorí vo výzve adresovanej kolegom z Uhorska a Chorvátska uviedli: „Naše novozaložené odbory sa nemajú ponášať na spolky patriace už minulosti, v ktorých rôzni podvodníci vodili našich kolegov za nos a spotrebovali veľa peňazí bez toho, že by za to boli niečo poskytovali alebo vôbec boli mali pred sebou nejaký cieľ.“ V ďalšej výzve z roku 1892 sa hrnčiari (a kachliari) sťažovali na slabý stav organizovanosti. Preto apelovali, že je potrebné „… vniesť idey sociálno-demokratického robotníckeho hnutia do radov hrnčiarskych pomocníkov, ak má nastať obrat k lepšiemu. Je povinnosťou všetkých triedne uvedomených kolegov priložiť ruku k dielu, ich oslobodeniu z týchto zahanbujúcich, nedôstojných pomerov a podstúpiť boj za svoju ľudskú existenciu… Bez ohľadu na národnostné či rasové rozdiely musíme byť predchnutí jediným úsilím, a to postaviť hrádze bezmedznému vykorisťovaniu.“

Postupne vznikali odbory aj medzi tesármi, obuvníkmi, krajčírmi, stolármi, maliarmi, zámočníkmi, čalúnnikmi, pekármi či stavebnými robotníkmi. Medzi najväčšie úspechy patrilo skrátenie pracovného času – z pôvodných 12 na 11 či dokonca 10 hodín denne. A Slovenské odbory si v tom čase stále zachovávali remeselný charakter – boli organizované podľa špecializácie, nie podľa celých priemyselných odvetví, čo už bol trend v zahraničí. Spôsobené to bolo aj tým, že uhorská vláda schvaľovala stanovy odborov len v obmedzenej podobe – nepovoľovala im pôsobiť mimo Bratislavy. Prechod od remeselných k takzvaným priemyselným odborom bol pomalý a nerovnomerný, no napokon sa uskutočnil vo všetkých industrializovaných častiach sveta.
Vznik masového hnutia

Posledné desaťročie 19. storočia bolo kľúčové pre vývoj odborov aj ľavicových politických strán. Jedným z formujúcich momentov pre celé socialistické hnutie sa stal Erfurtský program, ktorý prijala Sociálnodemokratická strana Nemecka v roku 1891. Autormi programu boli Karl Kautsky a Eduard Bernstein – osobnosti, ktoré sa neskôr stali symbolmi sporu medzi zástancami revolučného a evolučného prístupu k prekonaniu kapitalizmu. Sociálnodemokratické hnutie sa v tom čase neusilovalo podieľať sa na manažovaní kapitalistického štátu, ale na organizovaní robotníckej triedy s víziou hlbokej spoločenskej premeny. Konkrétne politické návrhy v Erfurtskom programe boli radikálne – napríklad socializácia celej súkromnej výroby. Kautsky zohral kľúčovú úlohu pri šírení marxistických myšlienok smerom k širokým masám, vymanil ich z relatívnej izolácie a hnutie pracujúcich sa nimi do značnej miery prepojilo. Tento výklad bol značne schematický, založený na ekonomizme a prísnom historickom determinizme, ktorý však dobre slúžil pre potreby oslovenia robotníctva a pri utváraní jeho kolektívnej identity. Bolo by naivné predpokladať, že bežní robotníci podrobne študovali Marxove spisy – ich motivácia spočívala predovšetkým v zlepšení každodenných pracovných podmienok. Prieskum robotníckych knižníc nemeckej sociálnej demokracie z rokov 1906 – 1914 ukázal, že 63,1 % zapožičaných kníh bola beletria a len 4,3 % patrilo do spoločenských vied, vrátane marxistických textov. Každopádne, univerzálne triedne vedomie – snaha zjednotiť priemyselných robotníkov ako spoločenskú silu – nebolo spontánne, ale muselo byť cieľavedomo vybudované. Kľúčovú úlohu v rozvíjaní idey, že robotníci – bez ohľadu na odbornosť či profesiu – zdieľajú spoločné záujmy, zohrával socializmus a socialistické odborové hnutie.

Nemecká sociálna demokracia v tomto zmysle vytvorila vlastnú politickú alternatívnu kultúru, ktorá sa stala vzorom pre mnohé ďalšie robotnícke hnutia. Robotníci sa v jej rámci mohli vzdelávať, čítať spriaznenú tlač, zapájať sa do športových líg, gymnastických klubov či navštevovať kultúrne podujatia. Pocit kolektívnej spolupatričnosti posilňovali pravidelné zhromaždenia, prednášky aj spoločné voľnočasové aktivity či pravidelné rituály, ako napríklad prvomájové manifestácie. Emocionálna dimenzia tohto prostredia bola mimoriadne dôležitá. Tento „štát v štáte“ mal robotníkom poskytnúť vzdelanie a prípravu na budúcnosť, keď sa raz sami ujmú moci, ale takisto poskytnúť dôstojný priestor na každodenné žitie. Zároveň však nemecká sociálna demokracia v období rastu získavala čoraz viac parlamentných kresiel, čo jej umožnilo presadzovať zmeny aj v rámci existujúceho systému. Niet divu, že revolučný zápal postupne ustupoval pragmatickému prístupu. Tento vývoj ovplyvnil ďalšie smerovanie celého socialistického hnutia – vrátane odborov. 

Autor je historik

10.6.2025 kapital-noviny.sk