V prvej polovici marca 2020 sa fabrikami na severe Talianska prehnala vlna divokých štrajkov, ktorých cieľom bolo zaviesť okamžitý lockdown. Priemyselné Lombardsko či Benátsko v tom čase kraľovali štatistikám o úmrtnosti. Spontánne akcie napokon prispeli k tomu, že koncom mesiaca sa na dva týždne zatvorili všetky „neesenciálne“ prevádzky v krajine.

Po necelých dvoch rokoch už hlavnou zbraňou v boji proti pandémii nie sú lockdowny, ale očkovanie. A práve niektoré pracoviská v severnom Taliansku sa stali centrami údajného boja za slobodu – teda proti podmieňovaniu vstupu do zamestnania vakcináciou alebo testom.

Na začiatku pandémie svet obdivoval úspechy strednej a východnej Európy. Objavila sa hypotéza, že koronavírus v regióne nemá šancu vďaka očkovaniu proti tuberkulóze, ktoré tu kedysi bolo povinné a azda mohlo vytvoriť bariéru aj proti covidu. Iní poukazovali na poslušnosť, s ktorou populácia bývalého východného bloku prijala obmedzenia pohybu. Vysvetľovali ju ako dedičstvo autoritárskych režimov, prípadne za ňou videli strach ľudí z toho, čo by sa stalo, ak by pandémia zahltila podvyživené zdravotnícke systémy.

Dnes sú krajiny z pravej strany železnej opony na špici v raste počtu infekcií a úmrtí. Oproti ostatným európskym krajinám tiež zaostávajú v očkovaní. Kolaps nemocníc, ktorého sme sa vraj tak báli, už na Slovensku búcha na dvere. A tak dnes niektorí opäť vyťahujú strašidlo komunizmu, ktoré tentoraz nemá vysvetliť poslušnosť, ale jej nedostatok.

Súčasná vzdorovitosť časti talianskych pracujúcich či obyvateľstva Ostbloku je pritom celkom slepá. Predovšetkým sa nedá porovnávať so vzburou v roku 2020. Jej aktéri a aktérky sa inštinktívne postavili na obranu životov a konali v solidarite s prepracovanými silami v zdravotníctve. Čelili štátu, ktorý najmä z ekonomických dôvodov otáľal s prísnejšími opatreniami, a tiež firmám, ktoré sa z rovnakých príčin usilovali udržať produkciu čo najdlhšie.

Teraz sú karty rozdané inak. Očkovanie nielen znižuje riziko nákazy, ťažkej choroby alebo smrti, ale je aj ekonomicky výhodnejšie. Firmy nepotrebujú chorľavých a absentujúcich zamestnancov či poruchy v dodávateľských reťazcoch. Ani štátu nevyhovuje periodické zatváranie škôl, chaos v zdravotníctve a uzávery v hospodárstve. Z masového očkovania sa preto stala hlavná stratégia štátov, ktorú často podporujú aj zamestnávateľské zväzy. To však vôbec neznamená, že je v rozpore so záujmami pracujúcich. Kapitál sa o pracovnú silu zaujíma ako o tovar, ktorý chce lacno kúpiť a účinne žmýkať – a iba v tejto súvislosti ho trápi ochrana jej kvality. No pre pracujúcich je tovar „pracovná sila“ neoddeliteľný od ich vlastných tiel. Protestovať proti očkovaniu a ďalším opatreniam verejného zdravotníctva, ktoré majú chrániť zdravie pracovnej sily, je ako odmietať používať rukavice pri zváraní, lebo to prikázal šéf.

Dnešná neposlušnosť je sebadeštruktívna, ale aj naskrz falošná. Program slovenských bojovníkov zo supermarketov a námestí je zmesou všetkých reakcionárskych fráz, ktoré za posledných pätnásť rokov vyplavili krízy kapitalizmu, od tej ekonomickej až po migračnú. Východiskom ich boja za slobodu nie je solidarita, ale individualizmus atomizovaného občana. Ich terčom je fiktívny útlak, pričom skutočné zdroje nadvlády, ktoré existovali dávno pred pandémiou, nechávajú nedotknuté, ba chcú ich posilniť. Čo viac vystihuje tento druh „odporu voči systému“ než to, že sa neustále odvoláva na ústavu?

Talianske štrajky spred roka boli nasledovaniahodným príkladom, ktorý však našiel len epizodickú odozvu – napríklad v bojoch za dostupnosť ochranných pomôcok v amerických nemocniciach. S dnešnými formami neposlušnosti ich nespája nič. Kontinuita by mohla vzniknúť len na základe, ktorý je súčasnej hre na revoltu cudzí: spolupatričnosť, autonómia, obrana bezprostredných záujmov pracujúcich. Pokiaľ ide osobitne o pandémiu, popri solidarite so zápasmi o lepšie pracovné podmienky v zdravotníctve by tento prístup zahŕňal aj boj za sprístupnenie vakcín všetkým ľuďom na svete, ktorí ich potrebujú.

24.11.2021 bufet.karmina.red