Anarchistická federace

Píšou jinde : Postanarchizmus v kocke

Toto je kopie článku uveřejněného na zdola.org.
Postrádá obrázky, formátování a zejména mohla být mezičasem aktualizována. Pokud možno, přečtěte si jej z originálního zdroje, prosím:
https://zdola.org/postanarchizmus-v-kocke/

Počas niekoľkých posledných rokov sme boli svedkami rastúceho záujmu o to, čo niektorí začali nazývať postanarchizmom. Pretože sa tento pojem používa ako označenie veľmi rôznorodého myšlienkového smeru a nesie so sebou nejasné indikácie, je aj vnútri hnutia viac ako často používaný s veľkou dávakou znechutenia.

Pojem postanarchizmus je jedným z tých, ktoré odkazujú na sériu pokusov o znovuoživenie anarchizmu v hlavnej línii vývoja súčasnej radikálnej teórii aj v súčasnom svete. Tento vývoj jednoznačne začal s udalosťami v máji 1968 v Paríži a vyšiel z prostredia intelektuálneho hnutia, z ktorého v roku 1968 vzišlo povstanie. V predslove k poslednej knihe Andrewa Feenberga nazvanej „Keď básnici ovládajú ulice“, pojednávajúcej o týchto udalostiach, poukazuje Douglas Kellner na to, že postštrukturalistická teória, tak ako sa rozvinula vo Francúzsku, nebola v skutočnosti odmietnutím tohoto hnutia, ako sa niekedy uvádza, ale naopak bola pokračovaním nových myšlienok, kritiky a akcií, ktoré vtedy explodovali v uliciach. Ako píše, „Vášnivá intenzita a duch kritiky množstva verzií francúzskej postmodernej teórie, je pokračovaním ducha roku 1968. Baudrillard, Lyotard, Virilio, Derrida, Castoriadis, Foucault, Deleuze, Guattari a ďalší francúzski teoretici spojení s teóriu postmoderny, boli účastníci udalostí v máji 1968, zdielali ich revolučný elán a radikálne ciele a pokúsili sa rozvinúť nové postupy radikálneho myslenia, ktoré by naviazalo v odlišnej dobe na radikalizmus 60. rokov (2001, p.xviii).“

Vzdali sa postštrukturalisti?

Nehladiac na to či si je postanarchizmus vedomý tohoto faktu alebo nie, svedčí toto pozadie proti kritickým hlasom tvrdiacim, že sa postanarchizmus objavil až nedávano ako pokus o vytvorenie hybridnej teórie a praxe z najviac uspokojujúcich častí a myšlienok ranného anarchizmu, ale aj moderných kritických teórií. Tie sa zrodili z hnutia podobných tomu francúzskemu, oživujúc možnosť politiky, ktorej hlavný slogan je „Všetkú moc predstavivosti”. Nie je prekvapivé, že takéto niečo vzniklo – je predsa jasné, že anarchizmus bol pre tento typ udalostí kľúčovým elementom. Dôkaz môžeme nájsť napríklad v tvrdení Raoul Vaneigema: „Od teraz nebude žiadna revolúcia hodná svojho mena ak nebude zahŕňať radikálne zrušenie všetkých hierarchií“(2001, p. 78). Tiež ho môžeme nájsť v dodnes rezonujúcom tvrdení Michela Foucaulta, v ktorom o dekádu neskôr hovorí, že „Keď bola spochybňovaná sovietska socialistická moc, jej odporci ju nazývali totalitnou: moc v západnom kapitalizme bola marxistami spochybňovaná ako triedny útlak, ale mechanizmus moci sám o sebe nikto nikdy neanalyzoval. Táto úloha mohla začať až po roku 1968 vďaka bojom na grass root úrovni, vďaka boju, ktorý sa odohrával priamo v tkanivách štruktúry moci“ (Gordon, 1980, p. 116)
Toto sú len dva najzrejmešie príklady, ale existuje nespočet ďalších, dokládajúcich tento vzťah – aj keď by mohlo byť oponované, že veľa účastníkov revolučných udalostí šesdesiatych rokov bolo tiež dosť ovplyvnených existencializmom, fenomenológiou, Frankfurtovskou školou, či západným marxizmom obecne, je nesporné, že silná anarchistická a antihierarchistická etika prestupovala udalosťami rovnako ako životy teoretikov, ktori sa z nich zrodili.
Preto môžeme jasne vidieť, že anarchizmus bol, aj keď často nepriamo, hlavným vplyvom pôsobiacim na mnohých z myslitelov, ktorí formovali hlavnú časť svojich myšlienok tesne po májových udalostiach. Napríklad Paul Virilio často zmieňoval, že sú mu myšlienky anarchizmu blízke práve vďaka jeho účasti na povstaní. Napriek dezilúziám tvrdiacim opak, postštrukturalisti jednoducho „nevzdali“ povstalecké a iné sociálne hnutia ani po máji 1968.
Viriliove zapojenie po boku Foucaulta, Deleuzeho a Guttarima v Autonomii a slobodných rádiových hnutiach v Taliansku a Fancúzsku v neskorých 70. rokoch, Foucaultove spojenie s queer hnutím a hnutím za zrušenie väzníc v 80. rokoch, prepojenie Luce Irigiray a Judith Butler s treťou vlnou feminizmu v 90. rokoch a Derridova a Agambenova práca s hnutím Sans Papiers/No Border, rovnako ako Hardt a Negri a ich kontakty s antiglobalizačným hnutím. To všetko by samo o sebe malo byť dostatočným dôkazom k vyvráteniu mýtu o tom, ako sa postštrukturalisti vzdali.
Postanarchizmus je vzdialený tomu ako ho mnohí vykreslujú – povstal z oveľa širšieho anti-autoritárskeho hnutia, ktoré vzalo to, čo do tej doby existovalo ako síce radikálnu, ale stále skôr ako abstraktnú teóriu a uviedlo tieto teórie do praxe v uliciach Paríža. Napriek všetkým limitom, ktoré sa počas rokov objavili, obsahuje veľa silných anarchistických elementov, ktoré môžeme nájsť niekde inde, preto je jasné, že medzi týmito myslitelmi je väčšia pravdepodobnosť výskytu poriadnej porcie radikálnej teórie, ktorá sa môže hodiť anarchistom, ktorí si prajú udržovať teóriu relevantnú k odtieňom štruktúr dominancie, ktoré neexistujú niekde vo vesmíre mimo časopriestor, ale sú konštantou v procese neustáleho pretavovania a transformácie.

Tragická minulosť a nemožná budúcnosť

Ako bolo zmienené vyššie, postanarchizmus sa objavil len nedávno ako pojem, ktorý môže byť použitý k popísaniu fenoménu premeny a mutácie tejto radikálnej anti-autoritárskej a poštrukturalistickej teórie a jej delenia do najmenej tuctu hybridných kritických teórií počas posledných dekád, aby sa nakoniec vrátila a rozšírila teóriu a prax jedného z hlavných koreňov anarchizmu.
Zdá sa, že anarchizmus opakovane zabúdal na lekcie, ktoré mu uštedrovali nedávne udalosti formujúce každodenný život, čo vyústilo v nešťastný koniec fetišizácie hrdej tradície minulosti na jednej strane a prísľub skvelej budúcnosti na strane druhej. Ako sme mohli vidieť na príklade anarchistických udalostí v máji 1968, nešlo len o poštruktualizmus ovplyvňujúci anarchizmus. Vzťah fungoval opačne. Obojstrannosť tohto procesu je však dodnes ignorovaná. Aby sme mohli porozumieť tomu, čo termín postanarchizmus v súčasnosti znamená, musíme si najskôr uvedomiť čo nie je – nie je to ďalšie vymenovanie ideológií, doktrín a vied, ktoré môžu byť pozitívne vyložené ako celistvý súbor, ktorému sa niekto podriadi a potom zaň agituje medzi masami, aby pochodovalii a podriadili sa mu ako ďalšej prebytočnej ideologickej vlajke. Namieto toho tento zásadne negujúci pojem odkazuje k širokej heterogénnej skupine anarchistických teórií a praxí, ktoré boli vyhostené rétotorikou a praxou väčšiny viac uzavretných a ideologických anarchizmov ako je anarchosyndikalizmus, anarchokomunizmus alebo anarchoplatformizmus, rovnako ako ich súčasnými následovníkmi, ktorí majú sklony reprodukovať nejakú formu štátneho redukcnionizmu, triedneho redukcionizmu, prípadne liberálna demokracia v anarchistickejšom rúchu a tým ignorovať veľa lekcií, ktoré nám dala nedávna minulosť.
Postanarchizmus dnes môžeme nájsť nie len v abstraktných radikálnych teóriách, ale aj ako každodennú prax skupín ako sú No Border, Peoples Global Action, Zapatisti, Autonomen a ďalších – teda v skupinách, ktoré sú jasne anti-autoritársky orientované, ale nestotožňujú sa jasne s anarchizmom ako ideologickou tradíciou. Napriek tomu sú ale v súladne s jeho obecným nádychom vrámci vlastného jedinečného kontextu, ktorý je ovplyvnený veľa súčasnými aj klasickými radikálnymi myslitelmi.
Dosť zaujímavé je tiež to, že všetko vyššie uvedené sa do istej miery prekvapivo zhoduje s pôvodným výskytom pojmu v eseji Hakima Beye z roku 1987 „Post-anarchistická anarchia“. Bey v nej argumentuje, že to čo anarchizmus udržuje v odlúčení od spoločnosti, od relevancie k nej a odrádza teda od anarchizmu naozajstných anti-autoritárov, je jeho uväznenie v striktne ohraničených ideológiách a sektách a chybné zamieňanie rôznych doktrín a tradícií anarchizmu za skúsenosť anarchie samotnej. Medzi dichotomickým väzením tragickej minulosti a nemožnej budúcnosti, hovorí Bey, sa anarchizmus stal ideologickou doktrínou, ktorej by sme sa mali podriadiť, skôr než žijúcej teórií, pomocou ktorej spojíme decentralizované teórie, vzniknuté v postindustriálnej spoločnosti dohľadu. Všetko toto by mohlo viesť k vzniku univerzálnej, reálnej politiky súčasnosti, na čo upozornil už Raoul Vaneigem v máji ´68 – aj keď v jeho prípade sa poznámka týkala skôr spoločnosti ako celku. Bey pokračuje tým, že zdôrazňuje nedostatok pozornosti ideologických anarchistov voči naozajstným túžbam a potrebám prameniacich z ľahostajnosti k súčasným radikálnym teóriám, ktoré sa môžu na prvý pohľad javiť ako nebezpečné alebo nepohodlné tým, že spochybňujú myšlienky a idey anarchizmu pohodlne usadené v súčasnej forme. Podobá sa tak postindustriálnemu robotníkovi, ktorý sa na konci dňa zvalí vyčerpaný na pohovku. Ak by sme tomuto pokušeniu odolali a otvorili anarchizmus angažovaniu sa tohto druhu, tvrdí, „mohli by sme pokračovať v boji tam, kde ho upustil situacionizmus v 68 a Autonóma v sedemdesiatych rokoch, a preniesť ho do ďalšej fázy“ (1991, s. 62) ďaleko za hranice, kam sa v minulosti dostali bežní radikáli, anarchisti, existencialisti, heterodoxní marxisti a postštrukturalisti.
Ale pre Beya by postanarchistická politika bola možná len v prípade, kde by anarchisti boli schopní nájsť vôľu k opusteniu fetišizmu, ktorý udržiaval anarchizmus v jeho vlastnej privátnej malej sieti dobrovoľného politického gheta. To zahŕňa všetky typy ideologickej čistoty, koncepie moci ako jednoducho zjavnej a vtieravej, fetišizmu práce, ignorovanie kultúrných foriem odporu, sekulárne kulty scientizmu, anti-erotické dogmy, udržujúce všetky formy sexuality zavreté v skrini, oslavu formálnych organizácií na úkor spontánnej akcie a teritorialistickú tradíciu, ktorá spája politiku s miestom a tým ignoruje možnosť praktizovať nomádstvo. O štrnásť rokov neskôr po dôležitej základnej práci radikálnych teoretikov ako boli Andrew Koch a Todd May sa táto schématická formulácia postanarchizmu znova objavila pod rovnakým názvom, ale v trochu inom a vybrúsenejšom koncepte, rozvinutým austrálskym politickým teoretikom Saulom Newmanom v jeho knihe “Od Bakunina k Lacanovi: Antiautoritárstvo a dislokácia moci”.
V jeho knihe pojdem postanarchizmu odkazuje k teoretickému posunu za klasický anarchizmus do hybridnej teórie, zložený zo syntézy častkových konceptov a myšlienok poštrukturálnej teórie ako je post-humanizmus a antiesencializmus. Newman vysvetluje, že “použitím postštrukturalistickej kritiky môžeme teoretizovať o možnostiach odporu bez esencialistických istôt: politika postanarchizmu… môže priniesť eticky fungujúcu, politicky platnú a rýdzo demokratickú predstavu odporu vôči dominancii včlenením morálnych princípov anarchizmu do postštrukturalistickej kritiky esencializmu…Foucaultove odmietnutie esencialistického rozdielu medzi bláznovstvom a rozumom, Deleuzemého a Guattarího útok na oidipovské reprezentácie a uvažovanie zamerané na štát, Deridove spochybnenie filozofických záverov o uprednostnenie reči oproti písmu, to sú všetko príklady zásadnej kritiky autority.”(2001, p.158)

Osvietené limity anarchizmu

Rovnako ako vyplýva z koncepcie postanarchizmu Hakyma Beya, je aj tu jasné, ako sa antiautoritástvo, ktoré Newman vidí ako prebiehajúce skrz poštrukturalistickú teóriu, objavilo pôvodne vo svetových sociálnych hnutiach na konci 60. rokov. Počas procesu vývoja radikálny antiautoritársky duch anarchizmu, ako jeden z hlavných elementov týchto hnutí, zmutoval do tisícov odlišných mini vírusov, infikujúc všetky z týchto kritických teórií niekoľkými odlišnými spôsobmi, ktoré sú ešte len objavované. Napriek tomu že je kritická voči esencializmu, ktorý vidí ako vnútornú súčasť myšlienok kanonických anarchistov ako sú Kropotkin alebo Bakunin, neodmieta tak Newmanova koncepcia postanarchizmu všetky ranné anarchistické myšlienky. Newmanov obdiv k Stirnerovmu egoismu ako predpokladu politík takéhoto typu to ilustruje celkom jasne. Zmienené by malo byť aj to, že práve v tomto zmysle je Newmanova koncepcia celkom podobná „postmarxizmu“ Ernesta Laclaua a Chantal Mouffe (2001, p.4) a to tým, že je postanarchistická a zároveň postanarchistická – nie je teda kompletným odmietnutím ranného anarchizmu, ale skôr krokom za jeho limity definované osvietenským myslením, ktoré ešte stále nebolo podrobené poriadnej kritike. Zároveň však vyzdvihuje to najlepšie, čo bolo vyprodukované tou istou revolúciou vrámci ľudského vedomia, ktoré zahŕňa také prvky ako schopnosť ľudí vládnuť si sami bez nejakej suverenity nad nimi. Zmutované vírusy poštrukturalizmu sa tak zrazu znovuobjavili v novej forme, navracajúce sa z dlhého putovania v exile.

Zhodneme sa, že sa nezhodneme

Od publikácie Newmanovej knihy v roku 2001 prebehlo niekoľko pokusov o formuláciu koncepcie postanarchizmu, ktorá by zároveň zahŕňala veľa jeho špecifických myšlienok spolu s anarchistickými elementami poštrukturalistických ideí a cez ktoré by ho priniesla naspäť z akademickej pôdy do omnoho širších, rôznorodých a výbušných prostredí, tak ako to viac menej popísal Bey vo svojej pôvodnej koncepcii v roku 1987. Medzitým sa diskutovalo aj o čisto intelektuálnych otázkach, napr. do akej miery boli skutočne Bakunin a Kropotkin vo svojich koncepciách ľudského subjektu esencialistickí, či o tom, ktoré tendencie v súčasnom anarchistickom hnutí – napríklad povstalecký anarchizmus, sociálna ekológia, anarcho-feminizmus – sú najviac relevantné vo vzťahu k súčasnému usporiadaniu sveta.
V týchto nie príliš známych a súčasne prebiehajúcich snahách sa anarchisti všetkých možných typov a myšlienok snažili o prispôsobenie súčasného anarchizmu ich jedinečnej situácii, často išli ďalej ako poštrukturalizmus a slobodne si požičiavali to najlepšie napríklad z fenomenológie, kritickej teórie, situacionizmu, postkolonializmu, autonomizmu, postmodernizmu, existencializmu, postfeminizmu a zapatizmu. Andrew Koch napríklad argumentuje, že postfeministky ako Helene Cixous, Luce Irigiray a Julia Kristeva majú všetkým súčasným anarchistom veľa čo povedať o autoritárskych elementoch v patriarchálnych základoch, Ricardo Dominiguez rozkrýva poetické spojenie medzi zapatistickou decentralizovanou vojnovou sieťou a Deleuzo-Guttariho rhizomatickými formami odporu voči štátnej forme, bez toho aby musel byť, ako upozorňuje, niekde zakotvený, aby boli efektívne.
Z toho všetkého by malo byť jasné, že okrem opozície voči všetkým formám dominancie zdielajú všetci títo teoretici len extrémne nezhody nad tým, čo znamená kombinovať anarchizmus s výrazne odlišnými filozofiami. Zatiaľ čo sa niektorí vďaka nezhodám vyhovárajú aby mohli písať o skorších tendenciách ako je anarchosyndikalizmus, ktorého hlavní teoretici boli paradoxe ospevovaní takými postanarchistami ako Paul Virilio, Michael Hardt a Antonio Negri. Tí všetci s touto tradíciou v určitých úsekoch koketovali a dokonca používali pojmy ako „generálny štrajk“ (Virilio, 1997, p.41) „anarchosydikalista“ (Armitage, 2001, p.19) a „jedny veľké odbory“ (Hardt and Negri, 2000, p.206) a to všetko v pozitívnom zmysle.
Znamená to, že radikálna teória, rovnako ako svet z ktorého sa zrodila, je stále v stave pretavovania, nomádstva, ktoré sa nikdy neusadí, nikdy sa kompletne nevryje do jednej podoby a v ktorom sa minulosť neustále vracia novými a nečakanými spôsobmi do prítomnosti, veľa poštrukturalistov napríklad po tom, čo boli očerňovaní ako čím ďalej tým viac apolitický a obskurtní, vypočuli toto volanie a začali používať jasnejší jazyk a aktívne sa pokúšali prepojiť ich teórie s praxou ozajstných existujúcich sociálnych hnutí.
Táto tendencia, ktorej príklady môžeme najčastejšie nájsť v prácach Paula Virilia, Agambena, Jacquesa Derridy, Michaela Hardta a Antonia Negriho, môže byť tiež videná ako návrat ku koreňom poštrukturalizmu z udalostí z mája 1968, kedy intelektuáli revoltovali proti vlastnej roli organizátorov kybernetickej spoločnosti a spoločne s miliónmi robotníkov, imigrantov, žien a ďalších obrátili tento svet naruby, aj keď len na niekoľko málo okamžikov. Tiež týmto spôsobom môžeme nedávne zjavenie postanarchizmu, ako aspekt ozvien tejto zabudnutej udalosti, aspoň čiastočne vnímať ako návrat tohto historického svetového hnutia, ktoré spochybňovalo všetky formy technokratickej dominancie, posúvajúceho boj mája 1968 a talianskej Autonómie na novú úroveň, ako Bey dúfal. Tento fenomén sa dá najlepšie zhrnúť, aspoň v súčasnosti, heslom: „Ani normalizácia klasického anarchizmu, ani depolitizácia poštrukturalizmu.“

Text do slovenčiny preložila a upravila Burička

https://theanarchistlibrary.org/library/jason-adams-postanarchism-in-a-nutshell

Verze pro tisk 22.11.2021 zdola.org
Aktuální číslo měsíčníku A3

V nejbližších dnech:

IFA/IAF - Internacionála anarchistických federací
Web Nakladatelstvi Anarchistické federace

Píšou jinde

Odkazy