Anarchistická federace

Píšou jinde : Parížsky máj 68

Toto je kopie článku uveřejněného na zdola.org.
Postrádá obrázky, formátování a zejména mohla být mezičasem aktualizována. Pokud možno, přečtěte si jej z originálního zdroje, prosím:
https://zdola.org/parizsky-maj-68/

Rok 1968 a celá éra 60. a 70. rokov sa vyznačovali svetovými bojmi; pracovníkov, mládeže, študentov. Proti práci a vykorisťovaniu, proti štátu, triednej spoločnosti, autorite, proti rasovým, sexuálnym a rodovým represiám, proti vojne, dusnej morálke a konformite každodenného života.

V rokoch 1967-1968 prebiehali politické protesty a vznikali študenské a iné hnutia v Nemecku, USA, Taliansku, Československu, Poľsku, Japonsku, Mexiku, Švajčiarsku a v ďalších krajínách. Nikde však nedosiahli takej intenzity ako vo Francúzsku.

Pred päťdesiatimitromi rokmi zachvátili francúzsku metropolu mohutné nepokoje, ktoré vošli do povedomia ako parížsky máj. Na jar 1968 sa tam študenti vzbúrili proti zavedenému systému. Žiadali zlepšenie študijných podmienok a koniec gaullismu – francúzskej obdoby konzervativizmu. Rozbuškou bolo uzavretie univerzity v Nanterre 2. mája 1968.

3. mája obsadili ľavicovo zameraní študenti priestory Sorbonny potom, čo vyšiel zákaz o zhromažďovaní sa na pôde Parížskej univerzity. Na zhromaždení sa malo protestovať proti uzavretiu univerzity v Nanterre, ku ktorému došlo predchádzajúci deň. Vzhľadom na nebezpečenstvo, že by mohli vypuknúť násilné nepokoje s pravicovými študentmi skupiny Occident, nechali úrady v popoludňajších hodinách budovu evakuovať políciou. Polícia pri vypratávaní nasadila slzný plyn, 200 študentov bolo zatknutých a odvezených. Ostatní študenti proti tomuto zásahu protestovali a v Latinskej štvrti vypukli násilné nepokoje. Niekoľko tisíc demonštrantov zaútočilo v pouličných bitkách na políciu, ktorá takýto odpor nečakala. Ďalších 600 osôb bolo zatknutých. Dňa 4. mája bola Sorbonna uzavretá. V reakcii na to únie vysokých škôl a študentská únia vyzvala 5. mája k štrajku na všetkých vysokých školách. Komunistická strana sa od týchto protestov dištancovala.

6. mája došlo k demonštráciám, ktoré sa vystupňovali vo večerných hodinách. Demonštranti mali tri požiadavky: otvorenie univerzity v Nanterre, stiahnutie polície zo Sorbonny a prepustenie zadržiavaných študentov. Potom, čo boli odmietnuté, začalo viac ako 10 000 demonštrantov stavať barikády z prevrátených áut a vytrhaných dlažobných kociek. Okrem samotných vysokoškolákov sa týchto akcií zúčastnili aj mladí nezamestnaní, študenti, robotníci a prisťahovalci. Hovorcovia študentov spočiatku nedostávali v médiách žiadny priestor na vyjadrenie. Demonštrácia a nepokoje pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Úrady a polícia reagovali represívne. To sa odrazilo aj na reakcii miestnych obyvateľov, ktorí (hoci ich autá boli častokrát poškodené) reagovali často solidárne a ponúkali demonštrantom jedlo alebo možnosť úteku.

Barikády

V piatok 10. mája do večera vyrástlo v okolí Sorbonny 60 barikád, predovšetkým v oblasti medzi Boulevard Saint-Michel, ulicou Rue Claude-Bernard, Rue Mouffetard a pozdĺž Rue Gay-Lussac. V noci z 10. na 11. mája o 2 hodine začala polícia vypratávať priestor. Niekoľko stoviek osôb bolo zranených a okolo 500 zatknutých. Nasledovala vlna solidarity s parížskymi študentmi. Najprv
len vo Francúzsku, neskôr aj v ďalších krajinách Európy. V sobotu vyjadrili solidaritu so študentmi aj zamestnanci. Francúzske odbory, (s výnimkou komunistickej CGT, ktorá označila udalosti za akciu organizovanú pravicovými kruhmi) sa rozhodli vydať vyhlásenie v pondelok. Na tento deň bol vyhlásený jednodňový generálny štrajk na protest proti tvrdému zásahu polície.

Štrajky

V utorok 14. mája začali štrajkovať zamestnanci leteckej továrne Aviation-Sud v Nantes a študenti im prišli vyjadriť podporu. Dňa 15. mája nasledovali robotníci Renaultu a obsadili administratívnu budovu. Rovnako tak štrajkovali robotníci firmy Lockheed v Beauvais a Unulec v Orléans. V ten istý večer obsadilo asi 200-300 osôb z divadelného prostredia, študenti a pracujúci parížske divadlo Odéon a na jeho priečelí vešajú červenočierne vlajky a vyhlasujú koniec kultúry vyhradenej pre ekonomickú elitu. O deň neskôr vstúpili do štrajku pracovníci spoločnosti distribúcie tlače v Paríži a štrajk sa ďalej šíril do viacerých firiem najprv v Paríži a neskôr i do iných miest.

Dva dni po prevzatí továrne Renaultu pracujúcimi organizujú študenti desaťkilometrový pochod, ktorý má demonštrovať solidaritu študentov s pracujúcimi. V čele pochodu je červená zástava a študenti cestou skandujú „Preč s policajným štátom”, „Preč s kapitalizmom” a „Toto je len začiatok: boj pokračuje!”. Robotníci, stojaci na streche budovy, zdravia prichádzajúcich študentov.
CGT – komunistické odbory, ktoré kontrolu tohto štrajku vnútri továrne prevzali, sú však voči študentskej demonštrácii obozretne nepriateľské a hovorca strany dáva nepriateľstvo voči študentom, ktorí na robotníkov volajú, aby za seba nenechali vládnuť a hovoriť odbory a vládli si a hovorili za seba sami, otvorene najavo. Zatiaľ čo rádia neustále tvrdia, že študentom ide výlučne o záverečnú skúšku a pracujúcim o zvýšenie miezd, študenti organizujú akčné výbory a okupácie tovární sa naďalej šíria. V posluchárňach a prednáškových miestnostiach parížskych univerzít prebieha obrovský experiment priamej demokracie. Štát, ministerstvá, orgány fakúlt a bývalé orgány reprezentujúce študentov sa už nepovažujú za legitímnych zákonodarcov. Pravidlá sa prijímajú na „všeobecných zhromaždeniach”. Akčné výbory zriaďujú kontakty so štrajkujúcimi robotníkmi a letáčiky robotníkov informujú o skúsenostiach s priamou demokraciou, ktoré študenti získávají. Momentálne sú pracujúci naďalej zastupovaní a kontrolovaní odbormi a odbory naďalej po štáte a vlastníkoch tovární požadujú reformy. Avšak robotnícko-študentské akčné výbory neustále vysielajú ku štrajkujúcim robotníkom signál, že študenti odmietajú uznať legitimitu akejkoľvek kontroly zvonku a odmietajú byť zastupovaní akýmkoľvek menším orgánom, ako je všeobecné zhromaždenie.

K pochopeniu súcasného stretu komunistických odborov s hnutím za priamu demokraciu je treba poznamenať, že odbory nie sú zjednoteným spoločenstvom pracujúcich z továrne alebo z regiónu a nezastávajú zámer všetkých pracujúcich. Odbory sú v skutočnosti určitou skupinou, ktorá „zastupuje” pracujúcich, ktorá za nich hovorí, ktorá za nich rozhoduje. To znamená, že hnutie revolučnej demokracie, ktoré hľadá nové politické formy vyjadrenia vôle všetkých pracujúcich (napríklad prostredníctvom všeobecného zhromaždenia všetkých pracujúcich), ohrozuje samotnú existenciu súčasných odborov. Hnutie za revolučnú demokratizáciu, iniciované študentmi prehlasuje, že jediným orgánom, ktorý za robotníkov môže hovoriť a rozhodovať, je spojenie pracujúcich, teda celý kolektív.

Hoci sú študenti a revoluční robotníci dynamickou silou, ktorá stojí za okupáciami tovární, akonáhle sú všetci pracujúci presvedčení a vojdú do továrne, aby ju obsadili, zatvoria odboroví úradníci pred študentmi továrenské brány, aby ich nechali vonku a revolučných robotníkov izolovali vovnútri. Mladých robotníkov izolujú od starých tým, že ich vykresľujú ako extrémistických dobrodruhov, ktorí zapríčinia, že továreň obsadí polícia a od zahraničných robotníkov tým, že im nahovárajú, že za zlepšenie miezd zahraničných pracovníkov bojujú jedine odbory. . . a ak sa to nepodarí im, môžu vraj zahraniční robotníci prísť o svoje tažko získané zamestnanie a polícia ich môže prinútiť vrátiť sa do svojich krajín.

Takže potom, čo je továreň pracovníkmi obsadená, stávajú sa ich jediným hovorcom odbory. Inými slovami, zatiaľ čo sa robotníci ako celok rozhodli prevziat továrne a vyvlastniť vlastníkov, nevytvorili ešte politické formy, ktorých prostredníctvom by diskutovali a uplatňovali svoje následné rozhodnutia. V tomto vakuu rozhodujú namiesto pracujúcich odbory a svoje rozhodnutia vysielajú prostredníctvom reproduktorov. A v tomto prípade komunistické odbory za pracujúcich rozhodli tak, že vyvlastnené továrne budú vrátené svojim majiteľom výmenou za vyššie mzdy.

Od študentského povstania ku generálnemu štrajku: zmarená revolúcia

Výbuch povstania, ktoré v máji 1968 paralyzovalo Francúzsko, bol zmarenou revolúciou a jasným varovaním. Pre študentov a pracujúcich, ktorí sa hnali zaslepení radosťou a entuziazmom, v ústrety novej společnosti, predstavuje zmarenú revolúciu. Vzbura a štrajk sú však varovaním všetkým vládnucím triedam, všetkým kapitalistom a byrokratom, vládam a odborom. Sled udalostí, ktorý viedol k náhlej konfrontácii medzi francúzskym štátnym kapitalizmom a odhodlaným revolučným hnutím, prekvapil obe strany. Ani jedna z nich naň nebola pripravená. Moment váhania bol však osudný len pre revolucionárov; vládnuca trieda využila krátke pauzy na to, aby oheň uhasila. Skutočnost, že z tejto prestávky ťažila len jedna strana, je pochopiteľná; revolucionári sa museli hnať do neobjaveného, ​​neznámeho, zatiaľ čo “sily poriadku” sa mohli uchýliť k dobre známym a vlastne klasickým formám represie.

Fredy Perlman a Roger Gregoire – Dělnicko-studentské akční výbory Francie, květen 1968
https://libcom.org/gallery/france-1968-photo-gallery
https://libcom.org/history/articles/france-1968
https://libcom.org/library/general-strike-france-1968-factory-factory-account
https:// www.youtube.com/watch?v=BjyKJQ-oD5I
https:// www.youtube.com/watch?v=F3weyKD1nlQ

Verze pro tisk 31.5.2021 zdola.org
Aktuální číslo měsíčníku A3

V nejbližších dnech:

IFA/IAF - Internacionála anarchistických federací
Web Nakladatelstvi Anarchistické federace

Píšou jinde

Odkazy