10. aprila 1998, 79 rokov po ukladnej vrazde Emiliana Zapatu, sa komunita Taniperlas pripravovala na oslavu vyhlasenia autonomnej provincie Ricarda Flores Magon. Okolo 4. hodiny rano vyse 900 vojakov a ...
PDF verziu - graficky spracovanú nájdete tu (360 KB)
Kliknite pravým tlačítkom a vyberte "Uložit ako ...", (Save as ..) a otvorte súbor až po uložení.
Priamo v okne internetového priehliadača Vám bude vyhadzovať chybu.
10. aprila 1998, 79 rokov po ukladnej vrazde Emiliana Zapatu, sa komunita Taniperlas pripravovala na oslavu vyhlasenia autonomnej provincie Ricarda Flores Magon. Okolo 4. hodiny rano vyse 900 vojakov a policajtov vtrhlo do Taniperlas a zatklo 9 clenov komunity a 12 cudzincov. Znicili pripravenu a vyzdobenu salu s podiom urcenu na ludove zhromazdenie a znehodnotili viacero krasne pomalovanych murov.
Tato razia poukazala na malo ocenovany a reflektovany aspekt revolucie, ktoru zapatisti uskutocnuju v oblastiach, kde maju znacnu mieru ludovej podpory - konstrukciu revolucnej dualnej (dvojitej) moci.
V decembri 1994 zapatisti prelomili vojenske obklucenie mexickej armady a deklarovali vytvorenie 32 samospravnych regionov - demokraticky volene, nezavisle organy samospravy vychadzajuce z ludovych zhromazdeni mali existovat paralelne s oficialnymi regionalnymi vladami Chiapasu, ktore neboli ovela viac nez vysunute pobocky vladnej Institucionalnej revolucnej strany (Partido Revolucionario Institucional - PRI). Kazdy samospravny region pozostaval z viacerych komunit a okolitych teritorii. Institucionalizovane organy samospravy mali prebrat mnoho funkcii, ktore oficialne institucie a regionalne vlady PRI zanedbavali - verejne zdravotnictvo, distribuciu polnohospodarskej pody, vzdelavanie atd.
Vaznost tejto vyzvy autorite mexickeho statu dokazali vojenske ofenzivy proti EZLN vo februari 1995. Utok na Ricarda Flores Magon je dalsim dokazom, ze stat povazuje tieto kontra-struktury alebo kontra-institucie za nebezpecny priklad, ktory treba eliminovat.
Tyzdne po utoku na Ricarda Flores Magon Narodny domorody kongres (Congreso Nacional Indigena - CNI) vyhlasil vytvorenie 20 novych samospravnych regionov v statoch Oaxaca, Veracruz a Guerrero, dalsia institucia (Organizacion de Nacion Purhepecha) zasa postupovala podobne v state Michoacan. Komunity, ktore tvorili region Ricarda Flores Magon, potvrdili svoju snahu obnovit samospravu aj napriek vojenskej a paramilitarnej okupacii.
Co je to dualna moc?
Skusenost zapatistov s vytvorenim dualnej moci je hodnotna pre revolucionarov na celom svete. Skor nez sa budeme hlbsie zaoberat specifickymi otazkami a problemami, ktore tato konstrukcia prinasa zapatistom v Chiapase, je nutne v skratke vysvetlit, co dualna moc je a co nie.
Situacia dualnej moci charakterizuje vsetky skutocne revolucne socialne situacie. Prva tradicna definicia dualnej moci sa nachadza v Leninovom kratkom clanku o februarovej revolucii v Rusku v roku 1905, ale fenomen dualnej moci ako taky sa objavuje opakovane uz od stredovekych rolnickych vzbur v Europe. V sirsom slova zmysle, dualna moc znamena a) nove struktury samospravy existujuce paralelne so starymi strukturami statu, b) zapas medzi tymito alternativnymi a statnymi strukturami o moc a legitimitu v ociach ludi a c) aspon docasnu neschopnost starych struktur znicit tie nove.
Tu treba rozlisovat medzi instituciami dualnej moci s revolucnymi cielmi alebo aspon istym revolucnym potencialom a, na druhej strane, s instituciami ako katolicka cirkev alebo mafia, ktore si zachovavaju autonomiu voci statu, ale nesnazia sa ho nahradit ako system organizacie spolocnosti.
Druhe rozlisenie je nutne medzi skutocne demokratickymi instituciami dualnej moci, v ktorych maju masy realnu moc a viac-menej formalnymi a umelymi, ktorych ulohou je maskovat dominaciu a mocenske ambicie novovznikajucej elity. Toto rozlisenie nie je take ocividne, ako by sa niektori ludia radi domnievali, lebo medzi oboma existuje kontinuita - v boji o moc sa jedna moze vyvinut z druhej a naopak. Struktury boja, ktore vykazovali minimalnu demokraticku vitalitu, mozu v revolucnych podmienkach skoro uplne podliehat voli ludu a ziskat demokraticky obsah. Komunalne struktury stredovekych dedin presli touto transformaciou pocas rolnickych povstani velakrat. A naopak - vo svojej podstate demokraticke struktury dualnej moci, ako boli napriklad soviety v revolucnom Rusku, ktore sa dostali pod nadvladu antidemokratickej mensiny bolsevikov, mozu svoj demokraticky obsah stratit.
Napokon, za struktury dualnej moci sa povazuju aj tie, ktore su otvorene pod nadvladou elity uz od svojho vzniku a nevykazuju ziadne znamky diskusie a konsenzu, ktore charakterizuju skutocnu demokraciu. Znova, nemalo by sa automaticky predpokladat, ze by nemohli predstavovat radikalny zlom v starom poriadku. Absencia demokratickych tradicii na ludovych zhromazdeniach nevylucuje dramaticky posun vpred, co sa tyka stupna participacie. Ked vsak ide o konkretne problemy, ako napriklad pozemkove reformy a distribucia pody, vypudenie okupantskych armad alebo koniec zenskej obriezky, na ktorych rieseni sa postihnuti ludia aktivne podielaju, maju tito potom malo casu a energie zaoberat sa viziami idealnej spolocnosti v buducnosti alebo zabranit vzniku novych vladnucich elit.
Zohladnujuc vsetky tieto namietky, stale mozno hovorit o skutocne demokratickej a revolucnej dualnej moci a najst v historii mnoho prikladov jej fungovania, aj ked kratkej zivotnosti.Tieto priklady, akokolvek je rozny ich charakter a okolnosti, maju spolocny prienik - ludove zhromazdenia, kde ludia naozaj maju slobodu otvorene vyjadrit svoj nazor, ako jediny a zakladny zdroj autority moci. Jednotlive ulohy mozu byt delegovane na vybory podriadene ludovym zhromazdeniam alebo smerom hore na regionalne alebo narodne konfederacne struktury. Ludove zhromazdenia mozu vychadzat z pracoviska, susedstva alebo obce. Voleni delegati a funkcionari su kedykolvek odvolatelni a funkcie rotuju, aby sa zamedzilo vzniku novej vladnucej elity.
Treba povedat, ze ziadna z historickych skusenosti s revolucnou dualnou mocou nevyustila do zalozenia dlhodobej demokratickej alebo socialistickej spolocnosti, v ktorej by utlacane triedy ziskali skutocnu moc. Bud ich znicilo opatovne zavedenie stareho poriadku alebo strata demokratickeho obsahu sposobena novou vladnucou elitou. Aj ked boli tieto institucie ako take napokon porazene a stroskotali, mnoho z ich vitazstiev prezilo dodnes - pozemkova reforma, uzakonena sexualna rovnost, urcite garantovane socialne sluzby a pod.
Samospravne regiony zalozene zapatistami predstavuju v mnohych ohladoch zatial poslednu kapitolu v dlhej historii revolucnej dualnej moci. Ponukaju v sucasnosti podobne poucenie ako rady pracujucich v Europe po prvej svetovej vojne, Spanielska socialna revolucia alebo Sanghajska komuna pocas Cinskej kulturnej revolucie. Ak zapatisticke samospravne regiony neznici mexicka armada a tieto budu zivotaschopnych zarodkom socialne reorganizovaneho Mexika, neznamena to este, ze nezopakuju chyby minulosti a nestanu sa len nastrojom v rukach novej vladnucej elity. Avsak v politike zapatistov najdeme mnohe dolezite prvky, ktore nam davaju dovod verit, ze tomu mozu zabranit.
V nasledujucich kapitolach sa budeme snazit opisat, ako sa EZLN podaril vyvoj z malej izolovanej skupinky v dzungli Lacandon na revolucnu armadu a masove hnutie schopne dnes uz 10 rokov efektivnej dualnej moci na rozlahlom uzemi s par stotisic obyvatelmi.
Tvorba revolucneho vedomia
Ked sa par ludi uchylilo do lacandonskej dzungle a 17. novembra 1983 zalozilo Zapatovu armadu narodneho oslobodenia (Ejercito Zapatista de Liberacion Nacional - EZLN), prinieslo si so sebou iste vedomie svojej revolucnej ulohy. Vstupilo do existujuceho sveta s vlastnou historiou socialnych bojov a minulych pokusov vybudovat v Chiapase revolucne hnutie. Toto vedomie, alebo inymi slovami politicke presvedcenie, preslo nasledujucu dekadu hlbokymi zmenami. Vyvoj bojov okolo a ich vlastny rast mali vplyv na vedomie domorodych komunit, buducich zakladni podpory EZLN. Je dolezite pochopit, ze revolucne vedomie desattisicov domorodych Mayov, ktore explodovalo 1. januara 1994 v povstani, nebolo spontanne ani nespadlo nahodou z neba. To, co prispelo ku krystalizacii rozsirenych a casto protichodnych idei ludi o ich odpore do koherentneho revolucneho vedomia, boli prave dlhorocne systematicke snahy uvedomelych revolucionarov vytvorit revolucnu organizaciu.
Vo vedomi utlacanych ludi neustale prebieha boj medzi dvoma druhmi vedomia. Na jednej strane, vsetci sme boli socializovani instituciami utlaku - rodinou, skolou, nabozenstvom, mediami, vykoristovatelskymi ekonomickymi strukturami. Tieto institucie nas naplnaju svojou ideologiou, ktora legitimizuje ich moc nad nami. Na strane druhej je tu sucasne skutocnost nasho utlaku, nasa zakladna ludska tuzba byt slobodny a mat kontrolu nad vlastnym zivotom a nase periodicke skusenosti s individualnym alebo kolektivnym odporom. Nikto neunikne tomuto neustalemu boju, pokym trva utlak. V kazdom jedincovi existuju tieto dve vedomia vedla seba. Rovnovaha kolise a stupen artikulacie alebo koherencie kontra-vedomia je rozny, ale samotny fakt tohto dualneho vedomia je konstantny.
Kontra-vedomie nie je nevyhnutne revolucne v zmysle pochopenia totality utlaku a potreby znicit ju a nahradit novou a slobodnou spolocnostou. Kontra-vedomie je kontaminovane prvkami dominantnej ideologie utlaku a tato kontaminacia na urovni idei zodpoveda aktualnemu charakteru boja ludi za slobodu v realnom svete. Socialne boje su len zriedka cistym vyjadrenim boja medzi utlacanymi a utlacatelmi.
Revolucne vedomie sa teda vztahuje na bod, v ktorom sa kontra-vedomie utlacanych artikuluje do kohrenetnej kritiky existujucej spolocnosti a planu zmenit ju revolucnymi akciami.
Zakladom EZLN boli clenovia starsej guerrillovej organizacie - Sil narodneho oslobodenia (Fuerzas de Liberacion Nacional - FLN), ktori nadvazovali hlavne na odkaz Kubanskej revolucie Fidela Castra, ale boli ovplyvneni aj Mexickou revoluciou a dlhymi historickymi tradiciami domorodeho odporu. Schopnost seriozne integrovat tieto tradicie odporu voci conquiste a naslednej kolonizacii Spanielmi do aktualneho kontextu pomohla kadrom FLN plnohodnotne sa zaradit do zivota komunit a formovat revolucne vedomie. V tejto suvislosti treba spomenut aj cirkev a maoistov, ktori tiez prispeli k jeho tvorbe. Ale - cirkev zostala oddana triumfu krestanskeho svetonazoru nad pretrvavajucimi povodnymi nabozenstvami Mayov a maoisti zanedbali podstatnu indigennu, domorodu zlozku v boji Mayov proti velkostatkarom a majitelom pody. Tieto faktory vysvetluju, preco sa prave EZLN podarilo tak hlboko zakorenit a rast.
Dalsi dolezity bod - revolucne vedomie je kolektivne. Jedinci mozu sami dospiet k revolucnym zaverom, ale len ked o nich zacnu hovorit, delit sa o ne s ostatnymi a snazit sa o zovseobecnenie skusenosti a rozsirenie poznatkov, mozeme hovorit o zmysluplnom revolucnom vedomi.
Priama akcia
Kazdy aspon raz snival o tom, ako by vykopol svojho sefa, velkostatkara alebo policajta. A mnoho ludi to casto napokon urobi. Tieto spontanne akty individualneho odporu su vsak velmi obmedzene, lebo nikdy nemozu uspiet a zasiahnut koren frustracie, ktora ich vyvolava. Ked sa ale skupina ludi spoji na baze revolucneho vedomia, vynara sa otazka kolektivnej priamej akcie - ako co najefektivnejsie zakrocit proti nepriatelovi?
Nebola to EZLN, kto domorodym komunitam v Chiapase predstavil fenomen priamej akcie. Tieto komunity sa aktivne angazuju v roznych praktikach odporu uz viac nez 500 rokov. EZLN len spojila priamu akciu s revolucnym vedomim a vyvinula revolucnu strategiu.
Historicke skusenosti domorodych komunit s priamou akciou urcite prispeli k vseobecnej akceptacii revolucnych myslienok, ale znova treba zdoraznit, ze revolucne vedomie nevzniklo spontanne. Najrozlicnejsie priame akcie sa v Chiapase robili po starocia a nie je ziaden dovod domnievat sa, ze bez EZLN by nepokracovali. EZLN vsak bola schopna zaclenit historicke praktiky do strategickeho kontextu a presadit pristup, ktory rozsiroval horizonty boja za ciastkove problemy ako napr. obrana konkretneho tohto alebo onoho maleho kuska pody a pod.
Vztah medzi EZLN a domorodymi komunitami mal od zaciatku velmi prakticky zaklad. Komunity v Selve (dzungla) celili vzrastajucej statnej represii a tiez nasiliu zo strany paramilitarnych Guardias Blancas, ktore si vydrziavali velkostatkari, usilujuci sa vytlacit Mayov z obsadenej pody. EZLN ponukla komunitam trening v pouzivani palnych zbrani a pomoc s organizaciou domobrany. Komunity tento navrh prijali a poslali synov a dcery do guerrillovych vycvikovych taborov. Trening, ktory absolvovali, vsak presahoval prakticke otazky bezprostrednej domobrany - obsahoval tiez politicku zlozku, ktora synom a dceram komunit umoznila vidiet boj za podu a slobodu v sirsom, globalnom kontexte. Za Guardias Blancas bola totiz policia a za policiou armada. Ak chceli vyhrat, museli byt pripraveni bojovat nielen proti Guardias Blancas, ale aj proti armade.
Kym bola existencia EZLN este prisne strazene tajomstvo za ucelom pomalej, ale istej a nerusenej akumulacie sil, jej kadre boli aktivne vo vsetkych vyznamnych politickych bojoch osemdesiatych rokov. Podielali sa na demonstraciach a okupaciach pody. Nevyhybali sa ani militantnym akciam a obsadene uzemia branili so zbranami v rukach. Zucastnili sa aj znameho pochodu na San Cristobal v oktobri 1992, kde bola zburana socha zakladatela mesta a conquistadora Diega de Mazariegos. Ozbrojene jednotky zapatistov cakali v zalohe pre pripad, ze by bol pochod napadnuty.
Vsetky tieto formy priamych akcii dali tisicom ludi konkretnu skusenost s politickym bojom, zmysel ich schopnosti akcie a poznanie, ze nepriatel nie je nezranitelny. Bez skusenosti vlastnej moci v tychto mensich zapasoch by zapatisti asi sotva ziskali doveru vacsieho poctu ludi, tak potrebnu pre budovanie institucii existujucich paralelne so statnymi strukturami moci.
Budovanie kontra-institucii
V procese pohybu od revolucneho vedomia k revolucnej dualnej moci, priama akcia predstavuje v rovnici len jednu premennu. Rovnako dolezita je konstrukcia kontra-institucii. Revolucne vedomie znamena pochopenie kolektivnej moci utlacanych nielen ako nastroja na boj proti utlacatelom, ale aj ako moznosti vytvorit nove socialne usporiadanie spolocnosti bez utlaku. Tak ako priama akcia predchadza povstanie, tak vytvorenie kontra-institucii predchadza socialnu reorganizaciu.
V case vzniku EZLN uz v Chiapase existovalo siroke spektrum iniciativ, ktore by sa dali pokladat za kontra-institucie, predovsetkym rozne vyrobne a dopravne kooperativy (druzstva) ci distribucne siete pre polnohospodarske produkty. Tieto maju dve rozdielne, ale rovnako dolezite funkcie.
Prva je trenovanie ucastnikov v samosprave, procesoch rozhodovania, dosahovani konsenzu a uplatnovani idealov priamej demokracie v praxi. V tomto zmysle predstavuju kontra-institucie zarodky buducej spolocnosti. Pri ich budovani nie je nic jednoduche alebo automaticke. Treba prejst dlhu cestu a prekonat mnoho prekazok - prvou a asi najvaznejsou je nasa vlastna socializacia (sterotypy a predsudky pochadzajuce z ideologie systemu). A ich budovanie za revolucnych podmienok kolapsu starej spolocnosti je este tazsie. Kazdy, hoci aj miniaturny kusok skusenosti ma v podobnych situaciach obrovsky vyznam. Ak vacsina ludi bude na tieto ulohy pripravena len minimalne alebo vobec, zostanu na pleciach mensiny organizacnych expertov - a mame tu vznik novej elity. Budovanie kontra-institucii je jedna z najdolezitejsich veci, ktore mozeme urobit pri priprave konstrukcie skutocnej revolucnej dualnej moci.
Druha funkcia kontra-institucii je poskytnutie zdrojov a zabezpecenie ekonomickej nezavislosti revolucneho hnutia. Peniaze, ktore komunity zarobili kooperativnym predajom produktov namiesto konkurencie u velkoobchodnika, mohli byt pouzite na nakup zbrani, vysielaciek, uniforiem, nakladnych aut alebo liekov - jednoducho vsetkeho, co komunity a EZLN potrebovali pre novy, vyssi level boja. Samozrejme, nie vsetky kontra-institucie su koncerny orientovane na zisk. Mnohe, ako napr. projekty alternativnych medii alebo komunitnych centier, spotrebuju dost zdrojov hnutia, ale rozsiruju jeho podporu a tym padom aj pristup k dalsim zdrojom. Ziadne revolucne hnutie nemoze uspiet bez seriozneho a nezavisleho ekonomickeho zakladu na podporu svojich aktivit.
Rovanko ako nie je nic nevyhnutne revolucne na podniknuti militantnej priamej akcie, nie je tomu tak ani v pripade zakladania a budovania kontra-institucii. Nemozno si predstavovat, ze zalozenim nejakeho kolektivu alebo kooperativy sa zrazu vymanime spod kapitalizmu. Prave naopak, mozeme sa stat efektivnymi a doslednymi kapitalistami. Uspesne kontra-institucie, ktorym sa do velkej miery dari uspokojovat potreby komunity, sa daju lahko integrovat do existujuceho socialneho usporiadania a dokazat tak jeho legitimitu a prisposobivost. Potencial reformizmu striehne v kazdom podobnom projekte. Budovanie kontra-institucii sa zda byt menej revolucne ako priama akcia, lebo prilaka ludi, ktori stale veria reformistickym rieseniam alebo maju karieristicke aspiracie zaradenia sa do existujucich struktur moci.
Jedine, co robi kontra-institucie revolucnymi, je zamer ich organizatorov pouzit ich na rozvoj revolucneho hnutia trenovanim novych kadrov a ziskavanim zdrojov. Je tu jeden problem - reformisticka logika, ktora si pletie financny uspech kavovej kooperativy s uspesnym financovanim boja. Kavova kooperativa bude ocividne prosperovat viac, ked zisk namiesto do nakupu zbrani a logistickej techniky investuje do modernizacie a zvysenia kapacit.
Aj napriek tomu, kontra-institucie zalozene a budovane EZLN a domorodymi komunitami zohrali klucovu ulohu v organizacnej, ideologickej a materialnej priprave vytvorenia samospravnych regionov v Chiapase.
Revolucna dualna moc
Vytvorenie samospravnych regionov predstavuje vyvrcholenie dlhodobeho procesu, ktory obsahoval vyvoj revolucneho vedomia, najprv v malej skupine a potom masovo, dalej dosledne uplatnovanie priamej akcie a napokon konstrukciu kontra-institucii. Boli to nevyhnutne pripravne kroky na ceste k samospravnym regionom - organom skutocnej revolucnej dualnej moci v Chiapase.
Situacia revolucnej dualnej moci je zakonite nestabilna. Nemoze trvat vecne. Dualna moc nie je konecnym cielom sama o sebe. Je len nevyhnutnym krokom v procese revolucie. Otazka, ktoru treba zodpovedat hned, ako vzniknu struktury dualnej moci, znie: Budu schopne prezit alebo nie? Ich prezitie ohrozuju dve veci - externe represivna moc stale existujuceho statu a interne proces, v ktorom ich demokraticky obsah "nudzovymi opatreniami" vedome alebo nevedome okliestuju aspirujuce nove elity.
Orientacia na tvorbu dualnej moci teda nestaci. Kazda seriozna strategia musi byt schopna odpovedat na externe aj interne hrozby a hlavne na otazku, ako chce reorganizovat spolocnost, ked tieto hrozby budu raz definitivne odstranene.
Schopnost bojovat
Problem externeho a interneho ohrozenia organov revolucnej dualnej moci uzko suvisi s otazkou vojenskej strategie. Na jednej strane, potreba obrany vydobytkov revolucie pred vonkajsimi hrozbami vyzaduje represiu voci jej nepriatelom a isty stupen vojenskej centralizacie. Na strane druhej, su to prave tieto represivne opatrenia a vojenska centralizacia, ktore vo vnutri revolucnej institucie ohrozuju jej demokraticky charakter.
Jednoduche vychodisko z tejto dilemy neexistuje. Anarchisticka viera v to, ze decentralizovane vojenske struktury ako napr. milicie maju dostatocny potencial porazit centralizovany vojensky aparat statu, je naivna. Rovnako naivna je leninisticka predstava o centralizovanom state ovladanom jednou stranou, ktory ma zabezpecit skutocnu demokraciu a slobodu - zakladne predpoklady akehokolvek socializmu, ktory ma byt hodny svojho mena.
Vytvorenie 32 samospravnych regionov v Chiapase by nebolo mozne bez schopnosti vysoko koordinovanej a sofistikovanej vojenskej aktivity EZLN. Ak jedneho dna budu tieto samospravne regiony znicene, bude to nasledok vojenskej slabosti EZLN. Pozornost, ktoru EZLN venuje vojenskemu aspektu boja, je preto zasadna pre pochopenie jej doterajsich uspechov.
Desat rokov budovala EZLN armadu v tajnosti. Trenovala so zbranami a zaviedla efektivnu formu vojenskeho velenia, ale nezucastnovala sa ziadnych bojovych operacii. Namiesto toho vysielala svoje kadre do domorodych komunit a rolnickych organizacii, aby sa tam zucastnovali na ich bojoch a ziskavali novych zaujemcov o vstup do EZLN. Taktiez vytvorila strukturu milicii priamo v dedinach pre ludi, ktori nechceli alebo nemohli odist do hor alebo do dzungle a pridat sa k armade, ale chceli sa podielat na domobrane.
Milicie EZLN pozostavaju z clenov tych komunit, ktore aj priamo volia politicke vedenie EZLN - Tajny revolucny domorody vybor (Comite Clandestino Revolucionario Indigena - CCRI). CCRI predstavuje aj najvyssie vojenske velenie EZLN. Tato negacia v Mexiku bohuzial tradicneho antidemokratickeho vztahu komunity a revolucnej armady, kde sa vojenska moc separuje a vzdaluje od ludi, je jednym z najvacsich vitazstiev EZLN.
Prispelo k nemu 500 rokov domorodeho odporu a skusenosti z libertinskej Mexickej revolucie. Dalsim faktorom bola velmi skromna a v podstate defenzivna koncepcia EZLN zo strany FLN - FLN tvrdila, ze podmienky na revoluciu skor ci neskor dozreju samy od seba a projekt efektivnej vojenskej kapacity mal iba pomoct revolucii, nie ju uskutocnit. Na zaciatku roku 1993 preto na ludovych zhromazdeniach komunity preniesli velenie EZLN z FLN na CCRI, ktory sa sklada priamo z delegatov jednotlivych komunit.
Je otazne, ci by takyto zakonspirovany prenos velenia bol mozny aj vo "vyspelych" kapitalistickych krajinach s atomizovanou spolocnostou alebo aspon vo vacsine nerolnickych a nedomorodych spolocnosti. Tiez mozno pochybovat, ci by mohla byt vybudovana tak rozsiahla vojenska struktura ako EZLN za predpokladu, ze by sa od zaciatku striktne trvalo na uplnej zodpovednosti voci domorodym komunitam, resp. ich delegatom.
Komunity udrzali tajomstvo o existencii a vyvoji v EZLN az do konca roku 1993 - vtedy uz mexicky stat vedel, ze v Chiapase vznika bezpecnostne riziko v podobe guerrilly. Podrobnejsie informacie vsak nemal - a povstanie 1. januara 1994 bolo predo dvermi.
Dualna moc a stat
Jednou z veci, ktora vsetkych antiautoritarov na zapatistickom povstani pritahuje, je ich jasne odmietnutie prebrania statnej moci. Tym vsak pre vacsinu debata na tuto temu konci, ako keby dobre umysly boli vsetko. Je to pritom omnoho zlozitejsie.
Stat je tradicne definovany ako monopol na legitimne nasilie - ako subor institucii, ktore su povazovane za konecne riesenie socialneho konfliktu - policia, armada, sudy, vazenia, administrativne byrokracie... Tato definicia ale postrada najdolezitejsiu skutocnost, a sice, ze stat existuje ako mocenska struktura odtrhnuta od vole a zivota ludi. Co odlisuje nasu predstavu o buducej bezstatnej spolocnosti od tej sucasnej nie je ani tak to, ci budu mat institucie samospravy monopol na nasilie, ale predovsetkym skutocna a efektivna kontrola tychto institucii ludmi. Ak budeme schopni vytvorit taketo institucie, mali by mat monopol na nasilie. Nasa vizia nie je o boji ozbrojenych gangov, ale o rovnovahe medzi politickou (institucie samospravy) a vojenskou (milicie, ludova armada) zlozkou moci.
Odmietnutie statnej moci na urovni celeho Mexika je z dovodu, ze zapatisti predstavuju len zlomok populacie, pochopitelny. Ako to ale vyzera v Chiapase, kde su zapatisti vo vacsine a maju realnu politicku moc? Ovela zlozitejsie. V Chiapase najdeme zapatisticke vazenia, zakony, ludi, ktori vynucuju ich dodrziavanie, najdeme tam legislativne a administrativne organy, dokonca milicie a armadu. Nie je to zasa len stat v state?
Odpoved na tuto otazku nie je jednoducha ani jednoznacna, mozeme dokonca pochybovat o tom, ci vobec existuje. Zapatisti bojovali za vytvorenie skutocnych organov ludovej moci na urovni dedin, komunit a regionov. Bola by ale loz tvrdit, ze neexistuje ziadna separacia a odtrhnutie institucii samospravy od ludi. Ide hlavne o pripady, ked komunity nie su cisto zapatisticke. Ak su zapatisti v komunite alebo v dedine vo vacsine, je rozdiel medzi 90% a 60% podielom? Aky? A co ak v niektorej dedine tvoria zapatisti len mensinu obyvatelstva, ale dedina spada pod samospravny region? Co s privrzencami vladnej strany PRI a stareho poriadku?
Dalej je tu problem armady. EZLN je organizovana hierarchicky zhora nadol. Bezpochyby su iste otazky bezpecnosti, ktore nemozno otvorene riesit na ludovych zhromazdeniach a ludia musia doverovat a podrobit sa EZLN. Ludia v Chiapase to urobili dobrovolne a na zaklade svojich skusenosti - chapu, ze konkretne vojenske plany a manevre treba udrzat v tajnosti. Ale tato situacia uz vykazuje prve znamky utlaku a procesu, kedy sa revolucne vedenie stava novou elitou. Nerovnost moci medzi EZLN a ostatnymi clenmi domorodych komunit sa reprodukuje ako nerovnost vedomosti a organizacnych zrucnosti.
Ak sa jedneho dna konflikt medzi EZLN a vladnymi vojskami v Chiapase vyhroti, mozno ocakavat prehlbenie tychto tendencii. Provladne mensiny PRI v dedinach bude nutne potlacit. Doprava, distribucia jedla a zdrojov alebo zdravotna starostlivost, teda oblasti, ktore su teraz pod kontrolou civilnych institucii samospravy, sa dostanu pod kontrolu armady EZLN. Represivne a centralizacne akcie prehlbia separaciu medzi organmi dualnej moci a ludmi. Participacia na ludovych zhromazdeniach zacne klesat - v revolucnom euforickom zapale sa na rozhodovani podiela vzdy viac ludi ako v kazdodennom monotonnom boji o prezitie alebo v stave otvoreneho vojenskeho konfliktu. Tu hra rolu aj trpezlivost ludi - nie kazdy je ochotny a schopny absolvovat mnohohodinove schodze a casom sa zacne viac zaujimat o ine dolezite veci vo svojom zivote.
A teraz si predstavme, ako na ludi a ich participaciu na rozhodovani bude posobit fakt, ze sa nikdy napriek snahe a dobrym umyslom nemozno uplne vyhnut represii, aktom nespravodlivosti a hlupym chybam - ze to skratka nikdy nebude fungovat uplne dokonale... Alebo opacne - to, ze institucie dualnej moci su demokraticke este neznamena, ze maju podporu kazdeho jedinca v komunite. Totalny alkoholik, nasilny recidivista alebo macho, ktory zneuziva svoju silu proti slabsim bude asi celkom spravne pokladat tieto institucie za obmedzujuce a velmi vzdialene od svojej vole. Podmienky participacie, teda potlacenie negativnych osobnostnych aspektov svojho charakteru, bude povazovat za neprijatelne.
Malo problemov ma len jedno riesenie. V kazdodennej praxi ziadne ludove zhromazdenie nie je vseveduce, nema vzdy k dispozicii vsetky potrebne informacie, nie je uplne demokraticke. Potreba prijimat rozhodnutia rychlo obcas zapricinuje chyby. Cim viac chyb, tym vacsie sklamanie, rezignacia a pokles participacie. Cim menej ludi rozhoduje, tym su rozhodnutia menej reprezentativne atd.... Vznika bludny kruh. Napokon mozu z institucii samospravy vzniknut nove nastroje utlaku, ktore velmi ochotne pohlti statny aparat.
Co to znamena? Mame sa vzdat nasho presvedcenia o moznosti vytvorit novu, bezstatnu a beztriednu spolocnost? Urcite nie! Nasa vizia nie je ani prazdny nesplnitelny sen, ani dejinna nevyhnutnost. Je to len vizia, ktora jedina dosledne a zasadne usiluje o skutocnu moc pre ludi.Nemame ziadne hotove a jedine spravne riesenia horeuvedenych problemov, ale s istotou vieme, ze stat je nepriatelom emancipacie cloveka a ako taky musi byt zniceny a nahradeny skutocne demokratickou samospravou.
Zapatisti bojuju v realnom svete o slobodne priestory, kde mozno experimentovat, pokracovat a rozvijat projekty novej spolocnosti. Vytvorili organy skutocnej dualnej moci a musia teraz bojovat o ich prezitie. Ich skusenosti nas mozu mnohemu naucit. Ak zvitazia, podari sa im nastolit beztriednu a bezstatnu spolocnost? Tazko povedat. Zda sa vsak, ze sa dost poucili z revolucnych nezdarov 20. storocia a nadej, ze by mohli veci posunut zasa o krok vpred, je preto namieste.
Z americkeho originalu Christopher Day: Dual Power In the Selva Lacandon,
In: A New World in Our Hearts, AK Press Oakland / Edinburgh, 2003 prelozil a skratil Martin Horvath
22.12.2003
mh
