Na demonštráciách v Buenos Aires sa zúčastnilo asi 100 000 ľudí a podľa doterajších informácií nedošlo k žiadnym vážnejším incidentom (fotografia policajnej vraždy vľavo je z minulého roku). Sledujte argentina.indymedia.org.

Presne pred rokom sa v Argentíne odhralo ľudové povstanie. Protest proti hospodárskej politike vlády vyústil do krvavých pouličných zrážok. Po policajnej vražde viac ako 30 ludí odstúpil prezident, ľudia kričali "Que se vayan todos!" - Všetci (politici) do hajzlu! O rok neskôr sa Argentíncom vodí ešte horšie ako vtedy. Aj ked sa odmietnutie neoliberálneho kapitalizmu zdá byt všeobecným javom, pri moci je tá istá politická trieda, pričom sa zatiaľ žiadnym ľavicovým skupinám, odborom ani anarchistom nepodarilo v rámci obrovských protestov konkretizovat a následne presadiť svoju reálnu politickú alternatívu. Mnohí sa na očakávané masové demonštrácie prvého výročia povstania pozerajú s obavami pred ďalším krvipreliatím.

Všetko začalo za prezidentovania Fernanda de la Rua, ktorý po desiatich rokoch vlády konzervatívneho Carlosa Menema ako sociálny demokrat sľuboval aspon čiastkové zlepšenia v sektoroch zdravotníctva, školstva a pracovnej legislatívy. Namiesto toho však so svojou bezfarebnou vládou na odvrátenie krízy a ozdravenie ekonomiky ochotne akceptoval všetky represívne opatrenia MMF a nehorázne čiastky z rozpočtu krajiny spotreboval na splatenie zahraničného dlhu v astronomickej výške viac než 130 miliárd USD. Ked sa k vo svojej podstate neoliberálnej sociálnej politike pridružila platobná neschopnosť krajiny a ministerstvo financií v snahe zabránit odlivu valút z krajiny nariadilo zmrazenie osobných účtov obyvateľstva, vyšli milióny nespokojných a nahnevaných Argentíncov do ulíc. Hlbšiu analýzu príčin a hospodárskych problémov nájdete v starších císlach A-kontra, za prečítanie v tejto súvislosti stojí aj článok Argentinská inspirace z Existence č. 14.

Výročie povstania, ešte horšiu sociálnu situáciu a desiatky obetí policajnej brutality si plánujú združenia nezamestnaných, tzv. piqueteros, odbory, organizácie na ochranu ľudských práv, ľavicové skupiny aj anarchisti pripomenúť masovými demonštráciami, ktorých konvergenčným bodom bude tak ako pred rokom námestie Plaza de Mayo v centre Buenos Aires. Argentínci vtedy napriek zákazu vychádzania a dobre vyzbrojenej brutálnej polícii zaútočili na prezidentský palác a De la Rua musel utiecť helikoptérou. Heslo "Que se vayan todos!" dostalo svoj konkrétny rozmer. Intenzívna nenávisť voči všetkým politikom ako viditeľným reprezentantom systému vznikla z bezmocnosti a postupujúcej chudoby. Aj keď sa personálne obsadenie jednotlivých funkcií vládnucej triedy menilo viackrát do mesiaca, vplyvným perónistom sa podarilo zostať pri kormidle moci bez toho, aby boli nahnevaným ľudom na očiach. Na apríl boli vypísané nové voľby.

Nezamestnanosť je v kedysi prosperujúcej Argentíne vyššia ako 40%. V chudobných štvrtiach Buenos Aires sú zamestnaní len traja z desiatich práceschopných dospelých, z toho dlhodobo najviac jeden (!!!). Hospodársky a sociálny úpadok je taký dramatický, že každodennou témou sa znova stáva hlad. V Argentíne umierajú deti na podvýživu, a krajina exportuje veľkú čast potravinovej produkcie, aby zaplatila úroky z dlhu. O pravidelnej školskej dochádzke a aspoň základnému vzdelaniu sa mnohým deťom, predovšetkým na vidieku, kde žije približne polovica populácie, už dávno ani nesnívalo. Táto mizéria viedla aj k tomu, že pribudlo mnoho ozbrojených prepadnutí a násilnej kriminality.

V tejto situácii stačí malá iskra, aby sa znova vznietil veľký oheň. Preto sa mobilizácia stretla s rôznymi reakciami. Prezidentský kandidát a ex-prezident Menem vyhlásil, že do budúcnosti nebude v podobných situáciách váhať s použitím armády na "zachovanie poriadku". Niektorí sa obávajú nastolenia autoritárskeho režimu, ktorý na začiatku nemusí mať podobu otvorenej diktatúry. Iní si myslia, že výročie protestov a viac či menej zorganizované sociálne hnutia ukazujú nový smer a zabránia reakčným silám hrať v slede udalostí inú než bezvýznamnú úlohu.

Tento postoj majú aj skupiny z jednotlivých mestských castí, tzv. asambleas populares, ktoré sa po svojom vzniku v decembri minulého roku rýchlo stali paralelnými štruktúrami ľudovej moci. Snaha o priamu demokraciu a konsenzus uplatňovaný pri rozhodovacích procesoch, na ktorých sa bežne podieľa aj niekolko stovák ľudí z bezprostredného susedstva, inšpirovali nielen anarchistov na celom svete. Dokazujú životaschopnosť tejto alternatívy, aj keď niekedy je to možno na úkor efektivity. Vyvstáva tu ale istý rozpor - viac organizovania znižuje transpanentnosť a môže nechcene priblížiť asambleas populares tak neobľúbeným straníckym štruktúram. Menej organizovania však zasa oslabuje ich vplyv a dosah. Mnohé skupiny sa preto rozhodli odsunúť debatu o politických perspektívach na neskôr a teraz sa venujú hlavne aktivitám zameraným na prax a nevyhnutným pre prežitie. Aktuálne úlohy predstavujú alternatívna ekonomika bez peňazí, ale so zachovaním zmennej hodnoty a zmierňovanie chudoby a nedostatku v susedských komunitách.

22. novembra sa v okupovanej továrni na predmestí Buenos Aires, kde asi 150 ľudí vyrába hliníkovú fóliu recykláciou starých hrncov, konal rockový koncert. Robotníci, ktorí museli po úteku majiteľa udržat továrne v chode, aby zabezpečili potraviny pre susedskú komunitu, sa spojili so študentami. Títo zorganizovali zbierku pre robotníkov a v rámci vzájomnej solidarity začali spolu s nimi využívať priestory továrne - okrem výroby fólie sa tam nacvičuje aj pouličné divadlo na demonštrácie, robia sa videoprojekcie alebo sa medzi strojmi predstavujú nové publikácie nakladateľských kolektívov. Represia je v prípadoch, keď pracujúci kontrolujú výrobu alebo obsadzujú opustené budovy na komunitné účely snáď najtvrdšia. Tento príklad dokazuje, že napriek všetkej biede a útlaku Argentíncom kreativita, viera v zmenu a odhodlanie zatial nechýbajú. Držme im palce.