Kapitalizmus a ekológia

Devastácia životného prostredia dosiahla alarmujúcich rozmerov. Takmer denne sa na nás valia nové revidované odhady závažnosti dopadov globálnej zmeny klímy, poklesu obsahu ozónu, erózie pôdy, úbytku kyslíka v dôsledku výrubu dažďových pralesov, kyslých dažďov, toxického odpadu a pesticídov prítomných v potravinách a vo vode, vymieranie druhov a tak ďalej. Skoro všetci vedci dnes uznávajú, že globálna zmena klímy môže byť čoskoro nezvratná a môže mať devastujúce dôsledky pre ľudstvo. Tých niekoľko málo, ktorí to odmietajú, zvyčajne sponzorujú korporácie, ktoré majú finančný záujem na popieraní dopadov ich biznisu na planétu (napr. Ťažiari).

Väčšina anarchistov a anarchistek vidí príčiny ekologickej krízy v psychológii dominancie, ktorá sa objavila súčasne so vzostupom hierarchie počas neskorého paleolitu (vrátane patriarchátu, triednej nerovnosti a prvých primitívnych štátov). Murray Bookchin, jeden z pionierov ekoanarchismu, konštatuje, že „hierarchia, triedne rozdelenie spoločnosti, majetné osoby a štátne inštitúcie, ktoré sa objavili spolu so sociálnou nadvládou, boli koncepčne prenesené na vzťah človeka k prírode. Príroda sa začala čoraz viac považovať len za zdroj, vec, surovinu, ktorá má byť neľútostne využívaná ako otroci na latifundiách.” [Toward an Ecological Society, s. 41] Podľa jeho názoru budú všetky pokusy o odvrátenie ekologickej katastrofy bez zavrhnutia psychológie dominancie len miernením následkov odsúdeným k neúspechu. Bookchin argumentuje, že „konflikt medzi človekom a prírodou je rozšíreným konfliktom medzi človekom a človekom. Kým ekologické hnutie nepokryje problém dominancie vo všetkých jeho aspektoch, k odstráneniu príčin ekologickej krízy dnešných dní ničím neprispeje. Ak sa ekologické hnutie zastaví u obyčajného reformizmu v oblasti znečistenia a kontroly ochrany u obyčajného environmentalizmu, bez toho aby sa radikálne zaoberalo potrebou rozšírenia koncepcie revolúcie, bude slúžiť len ako bezpečnostná poistka súčasného systému, založeného na vykorisťovaní človeka a prírody.” [Tamtiež , s. 43] Keďže je kapitalizmus prostriedkom, vďaka ktorému psychológia dominancie našla svoju najviac ekologicky deštruktívnu tvár, pre väčšinu ekoanarchistov je najvyššou prioritou jeho odstránenie: „Systém svojím nenásytným požieraním prírody doslova zredukuje celú biosféru na krehkú jednoduchosť nášho púštneho a polárneho biomu. Narúšame proces biologickej evolúcie, ktorá rozvíja faunu a flóru do stále zložitejších foriem a vzťahov, čím utvárame jednoduchší a menej stabilný život na Zemi. Následky tohto zúfalého úpadku sú v dlhodobom horizonte dostatočne predvídateľné. Biosféra sa stane natoľko krehkou, až sa z pohľadu ľudského prežitia nakoniec zrúti a zmiznú organické predpoklady pre ľudskú existenciu. Že to nastane kvôli spoločnosti založenej na produkcii pre produkciu je … iba otázkou času, hoci nie je možné predpovedať, kedy to nastane.” [Tamtiež, s. 68] To však neznamená, že environmentálna devastácia pred vzostupom kapitalizmu neprebiehala. Sociálne problémy a likvidácia životného prostredia, ktorú vyvolávajú, „neviazne iba v konflikte medzi námeznou prácou a kapitálom”, ale aj „v konfliktoch medzi generáciami a pohlaviami vnútri rodiny, v hierarchických vzdelávacích inštitúciách, v byrokratickom uchvacovaní moci v mestách a v rozdelení spoločnosti na základe etnika. A nakoniec, pramení z hierarchickej závislosti na princípe príkazu a poslušnosti, ktorá začína doma v rodine a najviditeľnejšie spoločenské podoby dosahuje v továrni, byrokracii a armáde. Nemusím príliš zdôrazňovať, že sa tieto problémy objavili dlho pred kapitalizmom. Avšak, kapitalizmus je dnes dominantným ekonomickým modelom, takže dnešná kríza mesta do značnej miery odráža rozkol, ktorý kapitalizmus vtĺkol medzi spoločnosť a prírodu.” [Tamtiež, s. 28]

Kapitalizmus má na rozdiel od predchádzajúcich triednych a hierarchických systémov rozpínavú povahu, ktorá ho robí nekompatibilným s ekológiou planéty. Je teda dôležité zdôrazniť, že kapitalizmus musí byť odstránený, pretože nie je reformovatelný do „environmentálne priateľskej” podoby, čo je v rozpore s tým, čo tvrdia tzv. „Zelení” kapitalisti. Je tomu tak preto, že „kapitalizmus nielen ctí predkapitalistickú predstavu o nadvláde nad prírodou … z kynoženia planéty robí celospoločenské právo na život. Škriepiť sa s týmto druhom systému o jeho hodnotách, pokúšať sa ho vydesiť víziami o dôsledkoch rastu je ako hádať sa s metabolizmom. Je ľahšie presvedčiť rastlinu, aby nechala fotosyntézu, než žiadať po buržoáznej ekonomike, aby prestala s hromadením kapitálu.” [Tamtiež, s. 66]

Kapitalizmus spôsobuje ekologickú deštrukciu, pretože je založený na dominancii (človeka nad človekom, a teda aj človeka nad prírodou ) a kontinuálnom, nekonečnom raste (bez rastu kapitalizmus umiera). Toto možno pozorovať na fakte, kedy priemyselná výroba medzi 50. a 90. rokmi 20. storočia vzrástla päťdesiatnásobne. Takáto expanzia vnútri obmedzeného prostredia zjavne nemôže pokračovať donekonečna bez katastrofických následkov. Napriek tomu je v zásade nemožné, aby sa kapitalizmus zo svojej závislosti na raste vyliečil. Je dôležité porozumieť, prečo tomu tak je. Kapitalizmus je závislý na produkcii vytváranej za účelom generovania zisku. Aby zostal ziskový, musí firma dosiahnuť zisk. Inými slovami, peniaze sa musia premeniť na viac peňazí. To môže byť dosiahnuté dvoma spôsobmi. Jednak môže firma vyrobiť nový tovar, čím bude buď reagovať na existujúci dopyt, alebo dopyt vytvorí pomocou reklamy. Alebo môže vyrobiť tovar, ktorý už na trhu existuje. V takom prípade ho musí vyrobiť lacnejšie než ostatné firmy v odbore, aby bola konkurencieschopná. Ak jedna firma zvýši svoju produktivitu a o to sa musia pokúšať všetky firmy, je schopná vyrábať tovar lacnejšie, vyhráva v hospodárskej súťaži a získava väčší podiel na trhu (kým nakoniec neprinúti menej ziskové firmy k bankrotu). Neustále navyšovanie produktivity je preto nevyhnutné pre prežitie. Existujú dva spôsoby zvyšovania produktivity. Buď sú náklady na jej zvýšenie presúvané inam (tzv. Externality), alebo sa investuje do nových výrobných prostriedkov. Prvá možnosť zahŕňa napríklad znečisťovanie okolitého prostredia alebo intenzívnejšie vykorisťovanie pracujúcich (skrze dlhší pracovný deň, zvyšovanie pracovných noriem pri rovnakej mzde). Druhá možnosť zahŕňa zavádzanie nových technológií, regulujúcich množstvo ľudskej práce potrebné na výrobu rovnakého tovaru, alebo na vykonanie rovnakej služby. Vzhľadom k tomu, že sa pracujúci intenzívnejšiemu vykorisťovaniu neustále bránia, rovnako ako sa ľudia bránia znečisťovaniu svojho prostredia, sú v súčasnosti nové technológie najčastejším spôsobom zvyšovania produktivity v rámci kapitalizmu (na druhú stranu kapitalisti vždy hľadajú nové možnosti, ako sa vyhnúť zákonom na ochranu životného prostredia, ako sa vyhnúť pracovnému právu a nezriedka k tomu využívajú aj nové technológie). Lenže nové technológie sú drahé, čo znamená, že ak chce firma nepretržitú modernizáciu ufinancovať, musí predávať viac a viac tovarov a musia udržiavať navyšovanie svojho kapitálu. Zostať v kapitalizme na rovnakých číslach znamená koledovať si o problémy, preto musí firma vždy usilovať o viac zisku a preto musí vždy expandovať a investovať. V záujme prežitia musí firma neustále modernizovať výrobné prostriedky a zvyšovať produkciu, aby mohla predať dostatočné množstvo tovaru, vďaka čomu môže pokračovať v expanzii a modernizácii. Všetko vystihuje motto „rast, alebo smrť” alebo Marxove slová „produkcia pre produkciu”. To znamená, že akumulácia kapitálu predstavuje samotné srdce systému, preto je principiálne nemožné, aby kapitalizmus vyriešil ekologickú krízu. Motto „rast, alebo smrť” je jeho základným pilierom: „Hovoriť o obmedzovaní rastu v rámci kapitalistickej trhovej ekonomiky je nezmysel, rovnako ako hovoriť o obmedzovaní zbrojenia za vojny. Moralizovanie, ktoré dnes počujeme z úst mnohých environmentalistov, hoci s dobrými úmyslami, je rovnako naivné, ako je moralizovanie zo strany nadnárodných korporácií manipulatívne. Kapitalizmus nemôže byť nikdy, prinútený k tomu, aby obmedzil rast, rovnako ako človek nemôže byť, prinútený k tomu, aby prestal dýchať. Pokusy, zelených urobiť kapitalizmus, ekologickým sú odsúdené na neúspech samotnou podstatou systému, spočívajúce v nekonečnom raste.” [Bookchin, Remaking Society, s. 93-94]

Kým bude kapitalizmus existovať, bude nevyhnutne pokračovať vo svojom „nekonečnom požieraní životného prostredia”, kým neodstráni organické predpoklady pre ľudskú existenciu. Z tohto dôvodu s ním nemožno prijímať žiadne kompromisy. Musíme ho zničiť, skôr ako zničí nás, a čas nás začína tlačiť. Kapitalisti samozrejme tento úsudok neakceptujú. Mnohí jednoducho ignorujú dôkazy alebo vyobrazujú skutočnosť skrz ružové okuliare a tvrdia, že ekologické problémy nie sú také vážne, ako sa zdá, alebo že veda čoskoro nájde spôsob, ako ich vyriešiť. Niektorí riziká pripúšťajú, ale odmietajú porozumieť ich koreňom a tým pádom prichádzajú s reformami založenými na regulačných alebo (v rámci neoliberálnej agendy), trhových riešeniach.
Zdroj: Anarchist FAQ, section D.4, What is the relationship between capitalism and the ecological crisis?
Vyšlo tiež v českom občasníku Zdola 2019

9.9.2021 zdola.org