Dnešný antifašizmus je dedičstvom takmer storočia trvajúceho boja proti rasizmu. Zatiaľ čo metódy Antify sa stali predmetom búrlivého politického diskurzu, ideológia skupiny, najmä jej dôraz na priame fyzické kroky na zabránenie násilného útlaku, sú oveľa lepšie pochopiteľné, keď sa na ne pozerá v rámci boja proti násilnej diskriminácii a prenasledovaniu, ktoré sa začalo takmer pred sto rokmi.

Anatómia fašizmu historika Roberta Paxtona – jedno z definitívnych diel o tejto téme uvádza – motivujúce vášne fašizmu, medzi ktoré patrí „právo vybranej skupiny dominovať nad ostatnými bez obmedzenia akýmkoľvek ľudským alebo božským zákonom. Spôsob politického jednania vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, o národnom potupení, o tom, že sa národ stal obeťou, a kompenzačným kultom zjednotenia, sily a čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš ochotne, avšak výkonne spolupracujúcimi s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody pomocou násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.” proti tomuto sa antifašisti vždy stavali.

Taliansko

Antifašizmus sa začal tam, kde sa začal fašizmus, v Taliansku. Skupina Arditi del Popolo – „Ľudia s odvahou“ – bola založená v roku 1921 a pomenovaná po šokujúcich jednotkách talianskej armády z prvej svetovej vojny, ktoré preplávali rieku Piave s dýkami v zuboch. Zaviazali sa bojovať proti čoraz násilnejšej frakcii čiernych košieľ , síl podporovaných Benitom Mussolinim, ktorý sa čoskoro mal stať talianskym fašistickým diktátorom. Arditi del Popolo spojilo odborárov, anarchistov, socialistov, komunistov, republikánov a bývalých dôstojníkov armády. Antifašisti od začiatku stavali mosty tam, kde by tradičné politické skupiny neuspeli.

Nemecko

Po tom, čo sa Národná socialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP) stala v roku 1930 druhou najväčšou stranou s približne šiestimi miliónmi voličov, sa Komunistická strana Nemecka (KPD) pokúsila postaviť proti nacistom pomocou „jednotného frontu pre všetkých pracujúcich“. .

Táto takzvaná „akčná jednotka pracujúcej triedy“ mala pozostávať z pracujúcich z KPD a Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD), ako aj z kresťanských organizovaných pracovníkov, odborárov a neorganizovaných.

Antifašistická akcia ako jednotný frontový orgán v boji proti hitlerovskému fašizmu

24. mája 1932 zaútočili členovia poslaneckého klubu NSDAP na komunistických poslancov v Reichstagu.
Na druhý deň KPD verejne vyhlásila Antifašistickú akciu. Cieľom bolo jednotné hnutie pracujúcich, nezamestnaných, štátnych zamestnancov, roľníkov, remeselníkov a intelektuálov, ktoré by malo bojovať proti narastajúcemu teroru nacistov. Existujúca štruktúra Kampfbund gegen den Faschismus (KGF), ktorá bola založená už 28. septembra 1930 ako priama reakcia na parlamentné úspechy NSDAP, bola prijatá. KGF bola predovšetkým praktickou iniciatívou na organizovanie pracovníkov v továrňach a robotníckych štvrtiach.

Antifašistická akcia sa stáva aktívnou

10. júla bola na kongrese Ríšskej jednoty v Berlíne založená Antifašistická akcia. Približne v rovnakom čase sa po prvý raz objavil symbol s dvoma vlajkami v kruhu, ktorý dodnes používajú predovšetkým autonómne antifašistické skupiny v pôvodnej alebo upravenej podobe.

Praktickou prácou Antifašistickej akcie v tom čase bolo hlavne dôsledné vystupovanie proti fašistickým násilníkom Sturmabteilung (SA). Po zrušení zákazu v júni 1932 SA čoraz viac provokovala v robotníckych štvrtiach a musela sa vyrovnať s odporom antifašistov. 13. júla 1932 sa desaťtisícom ľudí vo Wuppertali / Eberfelde podarilo zabrániť vystúpeniu Adolfa Hitlera a demonštrácii SA po demonštrácii A|ntifašistickej akcie. 17. júla počas predvolebnej kampane pre voľby do Reichstagu (31. júla 1932) v Hamburgu-Altone došlo k silným pouličným bitkám medzi členmi SA a KPD, počas ktorých antifašisti krvavo potlačili SA .

V polovici októbra usporiadala KPD početné jednotné a ľudové kongresy – napríklad 15. a 16. októbra v Mannheime a 23. októbra vo Weinheime – ktoré spojili jednotnú politiku a antifašistickú akciu v severnej bádenskej aglomerácii a robotnícke zhromaždenie.

Nástup moci NSDAP

Niet pochýb o tom, že dve robotnícke strany KPD a SPD skutočne chceli boj proti fašizmu. Najvyššiu mzdu za to zaplatilo najmä KPD – v uliciach v 20. a 30. rokoch a po roku 1933 v nacistických koncentračných táboroch, väzeniach a mučiarňach.

KPD však nedokázala myslieť mimo rámca a rozvíjať flexibilnejšiu politiku jednotnej fronty spolu s SPD. Vedenie SPD, rovnako nepochopiteľne, zakázalo svojim členom účasť na antifašistickej kampani kvôli dlhoročným konfliktom s KPD.

Takmer tradičná konkurencia medzi dvoma veľkými robotníckymi stranami prevážila nad dôležitosťou antifašistického boja – na rozdiel od praxe, v ktorej sociálnodemokratickí odborári a členovia KPD často bojovali spoločne proti nacistickému teroru a stranám ktoré už existovali.

KPD a SPD však boli proti vzniku národno-socialistického štátu viac-menej bezbranné. „ Koncept populárneho frontu nebol schopný zabrániť nástupu NSDAP k moci – ani v parlamente, ani mimo parlamentu.“ Boj proti národnému socializmu pred rokom 1933 sa prehral plošne.

zdroj:

http://www.autonomes-zentrum.org/ai/texte/AAhistory.htm

https://www.smithsonianmag.com/history/brief-history-anti-fascism-180975152/

12.7.2021 zdola.org