Pred niekoľkými týždňami obsadili zamestnanci fabriku na výrobu bicyklov v Durínsku. Od 10. júla obsadilo 125 zamestnancov továreň na výrobu bicyklov. Ich zamestnávateľ Bike Systems s.r.o je od augusta insolventný. V rámci akcie Strike-Bike chcú vyrobiť 1800 bicyklov, aby tak potencionálnym investorom dokázali svoju možnú konkurencieschopnosť na trhu. Rozpravali sme sa s členom združenia „Bicykle z Nordhausenu“ Andre Kegelom.

2. októbra bola uzávierka. Potrebovali ste 1800 objednávok, aby ste pokryli náklady na jeden týždeň výroby. Podarilo sa vám to?

Dokonca sme túto hranicu prekročili. O štvrtej sme uzavreli objednávky, aj keď neustále prichádzali ďalšie. Už teraz mame minimálne 1800 objednávok, z toho 200 je zo zahraničia. K tomu ešte treba prirátať tie, ktoré prídu poštou.

Pred niekoľkými dňami to nevyzeralo takto pozitívne. Ako to, že ku koncu došlo tak veľa objednávok?

Minulý týždeň sa témy chytili média. Odvtedy záujem neustále rástol.

Aká je nálada v kolektíve?

Veľmi dobrá. Zistili, že môžu niečo dosiahnuť, keď budú držať spolu a sledovať spoločný cieľ. Keď sme oznámili, že začneme s výrobou bicyklov, tešili sme sa. Strach sme mali len na začiatku, keď sa objednávky len rozbiehali.

Poslednú výplatu ste dostali v auguste. Z čoho momentálne žijete?

Veľa ľudí finančne podporuje rodina alebo priatelia. Časť však musela požiadať o podporu v nezamestnanosti. Boli k tomu síce nejaké výhrady, keďže technicky máme ešte všetci pracovné zmluvy. Vlastne sa to ani nedá, ale úrad práce sa zachoval naozaj nebyrokraticky.

Zriadili sme taktiež konto solidarity, z ktorého financujeme kávu, pečivo a všetky ostatné veci, ktoré potrebujeme v štrajkovej centrále. Ak však niekto nemá, môže sa najesť alebo si aj zobrať so sebou nejaké to pečivo a limonádu.

Vašim cieľom je nájsť investora, ktorý by v Nordhausene pokračoval s výrobou. Prečo si myslíte, že továreň by mohla byť zisková? S odbytom to nevyzeralo príliš ružovo. Insolventnosť bola vyhlásená už aj v roku 2000.

Chybou bola organizačná štruktúra podniku, na ktorej vrchole bolo príliš veľa ľudí. Boli sme súčasťou skupiny Biria, avšak len ako výrobná časť, podnik sa riadil odinakiaľ. To nás vlastne pohltilo. Bolo tu jednoducho príliš veľa ľudí, ktorých sme museli financovať.

Ak budeme vyrábať s novým investorom, chceli by sme všetko riadiť z Nordhausenu. Vďaka tomu by sme mohli dosiahnuť ročnú výrobu 200 000 bicyklov. V rámci skupiny Biria by sme museli vyrobiť 500 000 kusov.

Stredonemecký závod na výrobu bicyklov (MiFa), vaša konkurencia z neďalekého Sangerhausenu, vám ponúkla, že bude pokračovať s výrobou vo vašom závode. Prečo ste túto ponuku odmietli? Nebolo by to oveľa menej nebezpečné ako obsadenie továrne?

Ponuka od MiFa nebola určená pre všetkých. Netýkala by sa napr. kolegov, ktorí majú nad 50 alebo boli členmi podnikovej rady. Okrem toho je mesačná mzda v MiFalen cca 780 eur, čo je len o trochu viac ako podpora v nezamestnanosti. Dostávali by sme rovnaký plat bez ohľadu na to, koľko by sme museli vyrábať. To znamená, že by sme mesačne zarábali od 150 do 200 eur menej a museli pracovať ešte viac. K tomu ešte treba pripočítať náklady na dopravu. Práve to prinútilo viacerých ľudí, aby sa prihlásili na úrade práce.

Cieľom bolo nájsť investora, ktorý by pokračoval s výrobou. Sú nejakí záujemcovia?

Áno a od začiatku našej akcie sa už ozvali aj ďalší.

Čo ak sa žiaden investor nenájde? Budete pokračovať so samosprávnou výrobou?

Už sme o tom rozmýšľali. No pri veľkosti nášho obsadenia by sme toho moc nespravili a určite nie s touto továrňou. Asi by sme sa potom zredukovali a pokračovali vo výrobe v nejakej hale v Nordhausene.

Freie Arbeiterinnen- und Arbeiter-Union (FAU), anarchosyndikalistický odborový zväz podporuje váš projekt Strike-Bike a propaguje ho medzi ľavicou. Do akej miery je to dôležité?

Kontakt máme od Cafe Libertad, čo je voľné spoločenstvo, ktoré ponúka kávu z Mexika, Nikaraguy a ostatných hospodársky znevýhodnených oblastí. Keď sa dozvedeli o obsadení továrne, zavolali nám. Vďaka FAU sme prišli na nápad urobiť kampaň Strike Bike. Taktiež kontaktovali samosprávne riadený obchod s bicyklami Radspannerei z Kreuzburgu. S jeho pomocou sme dali dokopy Strike Bike.

Aký je názor ľudí z továrne na túto spoluprácu?

Nie je to pre nich problém. FAU tu neprišli lanáriť nových členov alebo hrať „tých dobrých“. Len nám jednoducho solidárne ponúkli svoju pomoc.

Aby tak vďaka kampani dostali svoje meno do médií?

Môže byť. Ale predovšetkým ich teší, že túto akciu vôbec robíme. Veľmi nám pomohli a zaslúžia si, aby sme ich spomenuli.

Nezhoršuje takáto podpora vaše šance u miestnej vlády v Durínsku?

Vláda sa už menej snažiť ani nemôže. Jediné, čo sme od nej dostali je, že Dieter Althaus (pozn. prekl. – premiér Durínska) odmietol naše pozvanie. Ani ministerka hospodárstva sa nám neozvala. Vydala iba tlačovú správu, že sa našim prípadom zaoberá.

Vašu akciu propaguje aj NPD.

Nemôžeme im to zakázať, ale nepáči sa nám to. Otvorene sme im to aj povedali a verejne sme sa od ich politiky dištancovali.


Z magazínu denníka Die Zeit č. 40 preložil Ivan Sekár