Reportáž z nedávnej akcie, ktorú organizovala spoločne s miestnymi anarchistami bratislavská FNB.

V sobotu, 12. januára sa v Bratislave konal pred historickou budovou Slovenského národného divadla prvý ročník protestnej akcie Kontraples, ktorý organizovala bratislavská skupina iniciatívy Food not Bombs. Táto udalosť však nemala byť len prejavom opovrhnutia a kritiky Plesu v opere či poukazom na fakt neustále zväčšujúcej sa sociálnej nerovnosti, ale aj alternatívnym kultúrnym podujatím.

Ešte pred začiatkom happeningu organizátorov neminula konfrontácia s účastníkmi iného neohláseného zhromaždenia, ktorí sa zišli prakticky na mieste Kontraplesu. Išlo prevažne o náckov, ktorí mali niekoľko prejavov a neobišli sa ani bez nahrávky hymny. Nakoniec sa však po vzájomnom strete a výzvach, aby toto miesto opustili, presunuli a neskôr rozptýlili medzi ostatných ľudí. Nenásilný protest sa pokúšalo narušiť aj pár iných jedincov a situácia bola najmä zo začiatku pomerne napätá. Na ochranu prichádzajúcej „smotánky“ bolo povolaných niekoľko desiatok policajtov.

Kontraples sa začal krátko pred devätnástou hodinou úvodným príhovorom, po ktorom nasledovalo niekoľko prejavov s rôznou tematikou združujúcou sa v bode kritiky vládnucej oligarchie prechádzajúcej okolo bez štipky hanby na jednej strane a na strane druhej neustále sa zhoršujúcou ekonomickou situáciou tých, ktorí toto „privilégium“ nemajú. Zaznel aj prejav inšpirovaný minuloročným prehlásením ČSAF ku Kontraplesu v Prahe.

Kontraples

Program pokračoval príjemným hudobným vystúpením, za ktoré ako údajne „nepovolené“ represívne zložky udelili organizátorom pokutu. Večer sa ďalej niesol duchu Egona Bondyho, na ktorého počesť sa recitovalo niekoľko jeho básní.

Zatiaľ čo na maškrtné jazýčky plesajúcich čakal „grilovaný mečúň s toskánskou zeleninou či pečený jahňací chrbát“, počas celého Kontraplesu si účastníci, ľudia bez domova a skrátka všetci, ktorí chceli, mohli pochutiť na vegánskej kapustnici. K dispozícii boli informačné letáky a darované teplé oblečenie.

Kontraples sa skončil voľne, približne o pol deviatej večer, kedy sa už hostia Plesu v opere začali povrchne zabávať, konzumovať a svoje počínanie chabo ospravedlňovať benefičným výťažkom zo vstupného, ktoré pre väčšinu ľudí predstavovalo výšku mesačnej mzdy, no aj tak dosahovalo iba osemnástinu ceny najdrahšej róby...

Kontraples

Pri červenom koberci sa však objavili aj tí, ktorí prišli nekriticky vyjadrovať nadšenie z luxusných šiat, doplnkov z mŕtvych zvierat či poctu týmto stredovekým manierom a celebritám, ktoré sa svojim obdivovateľom škerili do očí. Ďalšia rôznorodá skupinka nespokojných a podnapitých po „elitách“ pokrikovala sarkastické, úsmevné i vulgárne heslá, ktoré prispeli aspoň k „zanechaniu nepoznanej pachute“ plesu. Niektoré z rýchlo prechádzajúcich sklopených zrakov vítali prívlastky ako Hajzli!, Zlodeji! či Celebrity do riti!, Idete neskoro!. Hoci si to zrejme mnohí mylne asociovali s myšlienkou samotného Kontraplesu, jeho organizátori sa skandovania nezúčastnili. Celkovo sa na námestí pohybovala približne stovka ľudí, avšak premiešaná z celkovo troch protestných akcií, preto je ťažké určiť, koľko z nich reálne prišlo na pôvodný Kontraples. Na margo nadávok v pozadí jedna z obdivovateliek prikázala svojej vnučke zakryť si uši a pohoršene poznamenala, že minulý rok si to mohli aspoň užiť.
Možno aj vďaka tomuto postoju sa na plese stretneme o rok znova...

Kontraples

Text prejavu:

Myšlienka kontraplesu rozhodne nespočíva len v reakcii či opovrhnutí plesom v opere, ale v alternatíve. Alternatíve voči polarite spoločnosti, voči životným hodnotám určovaných spoločenským statusom, bankovým kontom, kariérnym úspechom, počtom podplatených a porazených cestou na vrchol. Cieľom kontraplesu je prebudiť v každom z nás kritickú reflexiu, poukázať na kontrast prehlbujúcej sa sociálnej nerovnosti a na skutočný sarkastický výsmech – a to ples v opere.

Výsmech adresovaný všetkým tým, ktorých príjem nesiaha ani po cenu samotnej vstupenky, tým, ktorí sú na úkor zábavy a luxusu hŕstky vyvolených nútení zapredávať svoje životy a dôstojnosť vedení pudom sebazáchovy. Výsmech všetkým tým, ktorí si pred dvomi desaťročiami naivne mysleli, že majú zásluhu na vydobytí slobody a demokracie, no namiesto nich dostali neoliberálne reformy a modernú podobu otroctva.

Na jednej strane sa pýši vrstva tých hore, ktorí svoju neobmedzenú moc využívajú na hromadenie maximálneho zisku kradnutím či vykorisťovaním a nehanbia sa nám smiať do očí. Napriek tomu, že táto takzvaná smotánka reprezentuje elitu, je iba pozlátkou tej skutočnej, ktorá vo svete ťahá za nitky. A hoci sa na ich moc dívame ako na neotrasiteľnú, sami dobre vedia, že ju majú len vďaka nám. Ich pozície sú strážené vernými represívnymi zložkami a ovládaním tých, ktorí sa ocitajú pod nimi. A aby v nás vzbudili obdiv a úctu – snažia sa ospravedlniť klasickým trikom – benefíciou.

Ďalej je tu vrstva tých, ktorí práve sedia pred telkou obdivujúc svoje modly celebrít. Nechávajú sa uniesť snami o tom, že raz sa aj oni oddajú tomuto feudálnemu fetišu. Sú to tí, ktorých je najviac, no napriek tomu sa poslušne skláňajú a dúfajú v lepšie sľubované zajtrajšky. Zotrvávajú v pasivite, vychovávajú generácie bez budúcnosti, plánujú kariéru v ruinách sveta. Žijú v sebaklame, že čím usilovnejšie budú pracovať, tým skôr sa dostanú vyššie. Pravdou však je, že čím budú usilovnejší, tým dlhšie sa na svojich miestach udrží elita. Snažia sa aspoň napodobňovať a vzájomne predbiehať, naučení prísnemu individualizmu, no ich blahobyt stojí na krehkých základoch hypoték a dlhov. Svoju situáciu si však často – manipulovaní médiami, zakotvení v stereotypoch, zaneprázdnení konzumným spôsobom života a oklamaní ilúziou volieb – ani neuvedomujú.

A predsa, je tu aj najnižšia – čoraz väčšia – vrstva tých, ktorí žijú v nedôstojných podmienkach a chudobe, ktorí svojim statusom stratili v spoločnosti, v ktorej majú peniaze, moc a kontakty vyššiu hodnotu než samotný ľudský život, akékoľvek sociálne zázemie a bojujú o základné životné práva... V neustále narastajúcej nezamestnanosti, nehumánnych pracovných podmienkach, rastúcich dlhoch a životných tragédiách, ktoré nie sú produktom ľudskej nečinnosti, ale umelo vyvolanej krízy v zhubnom a neudržateľnom systéme.

Sme tu preto, aby sme poukázali na stále triedne rozdelenie spoločnosti, ktoré pretrváva navzdory pádu boľševizmu (žiaľ pretrváva dodnes). Nie sme tu preto, aby sme plesajúcim závideli, aby sme im skladali obdiv, ale aby sme nenásilným protestom podčiarkli to, čo oni vidia veľmi neradi, a zároveň vyjadrili svoj nesúhlas. Toho jediného sa obávajú. Snažia sa nás umlčať nekonečným výberom v supermarketoch, stratégiou chleba a hier, udržiavať v trvalom strachu mocenskými mechanizmami. A presne takýchto nás potrebujú. Rozvrátených. Nejednotných. Vydesených. Závislých. Pozbavených slobody, svojprávnosti, vedomia a vzájomnej solidarity. Neschopných kričať, vzdorovať, žiť.

Napriek tomu my – pracujúci, nezamestnaní, študujúci, vystavovaní rôznym formám štrukturálneho útlaku a nespravodlivosti – môžeme bojovať za spoločný cieľ. Za myšlienku slobody a k nej prináležiacej zodpovednosti, emancipácie človeka bez hierarchizovaných a binárnych štruktúr. Za spoločnosť, ktorej úspech nebude reprezentovať profit v rukách piatich percent a zúfalstvo zvyšných 95, ale možnosť rozvoja a naplnenia každého jednotlivca, ktorému nie sú vsugerované ideály egoizmu, nenávisti, násilia a rivality. Človeka, ktorý sa zbaví strachu vziať svoj život do vlastných rúk.

Zatiaľ sme iba prostriedkom k dosiahnutiu cieľov elít. No zároveň sme tými, ktorí im to umožňujú, ktorí ich vykrmujú a považujú za nadradených. Oni totiž vládnu iba v tej miere, v akej to sami požadujeme. Záleží teda na nás, dokedy im to všetko dovolíme.

Kontraples