Nazov provokacnej, ale argumentacne velmi dobre zvladnutej polemiky ateizmu s krestanstvom od znameho anglickeho matematika, filozofa, spisovatela a drzitela Nobelovej ceny Bertranda Russella (1872-1970) hovori za vsetko. Nenechajte sa odradit jej trocha vacsim rozsahom, najma druha polovica stoji to za to.

Prednaska 6. marca 1927 v sale obecneho domu v Battersea
pod zastitou juholondynskej pobocky Narodnej spolocnosti volnomyslienkarov

Ako vam uz povedal vas predseda, prehovorim dnes vecer na temu “Preco nie som krestanom”. Nebude pritom asi nijako na skodu, ak si najprv vyjasnime, co mame na mysli pod pojmom “krestan”. Tento vyraz sa dnes pouziva vo velmi volnom zmysle slova. Niektorym ludom uplne staci, ak sa niekto poctivo snazi viest poriadny zivot, aby v nom uz videli krestana. Predpokladam, ze krestanov v tomto zmysle by sme nasli vo vsetkych sektach a vyznaniach. Podla mojho nazoru nemozno v tomto zmysle vidiet vlastny vyznam tohto slova, aj ked len z toho dovodu, co by z toho nutne vyplynulo: ze sa totiz zrejme nikto, kto nie je krestanom - teda nijaky budhista, vyznavac Konfucia alebo moslim - nesnazi zit poctivo. Nepokladam za krestana kazdeho, co si dava za ciel zit slusne podla svojho najlepsieho vedomia a svedomia. Aby ste mali pravo nazyvat sa krestanom, musite mat do urcitej miery definovanu vieru. Ani tento vyraz uz dnes nema taky plnokrvny vyznam, ako mal za cias sv. Augustina a sv. Tomasa Akvinskeho. Ked vtedy niekto o sebe povedal, ze je krestan, bolo kazdemu jasne, co ma na mysli. Krestanstvo sa prijimalo ako uceleny suhrn presne formulovanych clankov viery a kazdej jednej slabike tychto clankov sa verilo celou silou svojho presvedcenia.


Co je to krestan?

Teraz to uz neplati. Obsah pojmu krestanstvo sa rozplyva. Napriek tomu sa domnievam, ze existuju dva piliere viery odlisneho charakteru, s ktorymi sa musi v kazdom pripade stotoznovat kazdy, kto sa nazyva krestanom.

Prvy je povahy dogmatickej - ze totiz musite verit v boha a v nesmrtelnost. Ak neverite jedno alebo druhe, nemozete sa pravom vyhlasovat za krestana. Po druhe, ako hovori uz samo meno, musite mat urcitu vieru v Krista. Aj moslimovia veria v boha a nesmrtelnost, ale za krestanov sa iste nepokladaju. Domnievam sa, ze prinajmensom musite verit, ze Kristus bol, ak uz nie priamo bozskej podstaty, tak aspon ten najlepsi a najmudrejsi zo vsetkych ludi. Ak nemienite verit aspon tolko, nemate nijake pravo nazyvat sa krestanom. Pravda, vyraz krestan sa pouziva aj v inych vyznamoch, napr. vo Whitakerovom almanachu a v inych zemepisnych knihach, v ktorych sa obyvatelstvo sveta deli na krestanov, moslimov, budhistov, fetisistov atd.; v tomto zmysle sme v nasich koncinach krestanmi vsetci. Ak nas vsak za krestanov povazuju zemepisne knihy, plati to len v zemepisnom zmysle slova a na tento sa, predpokladam, nemusime obzerat.

Ak teda chcem odovodnit, preco nie som krestanom, musim odpovedat na dve otazky, ktore su svojou povahou odlisne: po prve, preco neverim v boha a nesmrtelnost; po druhe, preco si myslim, ze Kristus nebol tym najlepsim a najmudrejsim z ludi, aj ked mu priznavam mimoriadne vysoky stupen mravnej dokonalosti.

Sotva by som mohol vychadzat z uvedenej pruznej definicie krestanstva, keby nebolo byvalo uspesneho usilia neveriacich v minulosti. Ako som uz povedal, kedysi mal pojem „krestanstvo“ vyznam ovela jednoznacnejsi. Zahrnoval v napr. vieru v peklo. Viera vo vecny pekelny ohen patrila k zakladnym clankom krestanskej viery este v dobe dost nedavnej. Vo Velkej Britanii, ako je vam zname, prestala byt zakladnym clankom viery z rozhodnutia Tajnej rady, pricom arcibiskup z Canterbury aj arcibiskup z Yorku (obidvaja clenovia Tajnej rady) vyjadrili s tymto rozhodnutim zasadny nesuhlas. Kedze vsak vo Velkej Britanii rozhoduju aj o nabozenskych otazkach s konecnou platnostou parlamentne zakony, podarilo sa Tajnej rade presadit svoje stanovisko bez ohladu na nazory Ich Cirkevnych Milosti a vieru v peklo anglicky krestan uz nevyhnutne nemusi vyznavat. Preto ani ja nebudem trvat na tom, ze krestan musi verit v peklo.


Bozia existencia

Dostavame sa tak k otazke bozej existencie, ktora je tak siroka a zavazna, ze by som vas tu musel zdrzat az do sudneho dna, keby som sa jej chcel venovat primeranym sposobom. Budete ma musiet ospravedlnit, ak o nej pojednam len strucne a vseobecne. Ako iste viete, vyhlasila katolicka cirkev za dogmu, ze sa existencia boha da dokazat samotnym rozumom. Je to sice cudna dogma, ale je to jedna z katolickych dogiem. Cirkev bola jedneho dna nutena vyrukovat s touto vecou na verejnost, pretoze si svojho casu volnomyslienkari navykli hlasne hovorit o tom, ze sice existuju take a onake dokazy proti bozej existencii, a ze tie sa rozumu priam vnucuju, oni sami vsak vraj dobre vedia, ze boh existuje - pre nich je to vec viery. Svoje dokazy zosiroka rozoberali a odovodnovali, az katolicka cirkev pocitila, ze tomu musi urobit koniec. Prehlasila teda, ze existencia boha sa da dokazat samotnym rozumom. A aby svoje tvrdenie o nieco oprela, musela vystupit s urcitymi dokazmi, lepsie povedane s tym, co za dokazy pokladala. Tychto dokazov je prirodzene cely rad, vyberiem z nich vsak len niektore.


Dokaz z prvotnej priciny

Azda najjednoduchejsi a najlahsie pochopitelny je dokaz z prvotnej priciny. Hovori, ze vsetko, co na svete vidime, ma nejaku pricinu a ked sa potom vraciame retazou pricin stale dalej a dalej, musime nakoniec prist k prvotnej pricine a tuto potom nazveme bohom. Domnievam sa, ze v sucasnej dobe nema tento dokaz prilis velku vahu, a to najma preto, lebo pricina uz nie je presne to, co byvala kedysi. Filozofi a vedci sa pricinnostou podrobne zaoberali a prisli k zaveru, ze dnes uz zdaleka nema ten zasadny vyznam, aky sa jej kedysi prikladal. Avsak aj bez ohladu na to mozete sami lahko zistit, ze argument, dokazujuci nutnost existencie prvotnej priciny, nemoze byt nijako platny. Musim sa priznat, ze ako mladik som tieto otazky v duchu velmi vazne preberal a dokaz z prvotnej priciny som dlho prijimal. Az jedneho dna, mal som asi osemnast rokov, som pri citani autobiografie Johna Stuarta Milla narazil na nasledujucu vetu: „Otec ma ucil, ze na otazku «Kto ma stvoril?» nemozno odpovedat, pretoze to okamzite vedie k dalsej otazke: «A kto stvoril boha?»“. Som este stale presvedceny, ze mi tato jednoducha uvaha odhalila zakladnu logicku chybu v dokaze z prvotnej priciny: Ak musi mat vsetko svoju pricinu, musi ju mat aj boh. Ak moze nieco existovat bez akejkolvek priciny, potom to moze byt prave tak svet ako boh, takze dokaz z prvotnej priciny nemoze mat vobec nijaku platnost.

Tento dokaz je presne tej istej povahy ako hinduisticky nazor, ze svet spociva na slonovi a slon stoji na korytnacke. A ked sa niekto potom spytal „A co ta korytnacka?“, odpovedal Ind spravidla: „Hovorme radsej o niecom inom“.

Uvedeny dokaz skutocne v nicom nezaostava za citovanym nazorom. Niet dovodu, preco by svet nemohol vzniknut bez priciny; prave tak na druhej strane niet dovodu, preco by nemohol existovat odjakziva. Niet dovodov pre nutny predpoklad, ze by svet musel mat nejaky zaciatok. Predstava, ze vsetko ma svoj zaciatok, je v skutocnosti zavinena len chudobou nasej fantazie. Preto sa uz nepripravujme o cas rozoberanim dokazu z prvotnej priciny.


Dokaz z prirodnej zakonitosti

Velmi casto sa stretavame s dokazom z prirodnej zakonitosti. Tento dokaz sa tesil velkej oblube po cele osemnaste storocie, a to najma pod vplyvom sira Isaaca Newtona a jeho ucenia o kozmogonii (o vzniku vesmiru). Ludia pozorovanim zistili, ze planety obiehaju okolo slnka podla gravitacneho zakona; usudili z toho, ze Boh planetam nariadil, aby sledovali prave tieto drahy a ze preto sa planety po nich skutocne pohybuju. Pochopitelne, bolo to vysvetlenie jednoduche a pohodlne a usetrilo vtedajsiemu ludstvu trampoty s hladanim nejakych dalsich vykladov gravitacneho zakona. Dnes si vysvetlujeme gravitacny zakon dost zlozitou metodou, ktoru objavil Einstein. Nemienim vam tu prednasat o Einsteinovom vyklade gravitacneho zakona, lebo by to trvalo dost dlho; rozhodne vsak uz nemate pred sebou prirodne zakony v tej forme, v akej nam ich predkladal Newtonov system, ked priroda z absolutne nepochopitelnych pricin zachovavala vo svojich prejavoch uplnu uniformitu.

Dnes zistujeme, ze vela z toho, co sme kedysi povazovali za prirodne zakony, je v skutocnosti iba zalezitostou ludskej konvencie. Viete, ze aj v tych najodlahlejsich hlbkach medzihviezdnych priestorov ma meter sto centimetrov. Je to bezpochyby skutocnost velmi pozoruhodna, ale sotva by ste ju nazvali prirodnym zakonom. Mnohe ukazy, ktore sa donedavna povazovali za prirodne zakony, su podobnej povahy. Na druhej strane tam, kde mozeme naozaj ziskat presne poznanie o chovani sa atomov, zistujeme, ze tu platia zakony ovela menej, nez sa ludia domnievaju a ze zakonitosti, ktore tu nachadzame, su vlastne statisticke priemery presne toho isteho druhu, ake platia pri nahode.

Ako vsetci vieme, existuje zakon, podla ktoreho pri hadzani kociek padnu dve sestky iba asi raz za tridsatsest hodov, a pritom to nijako nepokladame za dokaz, ze sa v tom skryva nejaky ucel; naopak, skor by sme nejaky ucel predpo-kladali, keby dve sestky padli zakazdym. Prirodne zakony su vo svojej vacsine prave tohto druhu. Su to statisticke priemery, tak ako by vysli podla zakona pravdepodobnosti a cely problem prirodnej zakonitosti sa tym stava ovela menej posobivym, ako byval kedysi. Ale aj ked to vsetko ponechame bokom - lebo uvedene namietky zodpovedaju sucasnemu stavu vedy, a ten sa moze zajtra zmenit, cela predstava, ze prirodne zakony predpokladaju existenciu zakonodarcu, je zavinena neodovodnenym miesanim ludskych a prirodnych zakonov. Ludske zakony su prikazy, ktore vam nariaduju, ze sa mate chovat tak alebo inak, pricom sa mozete ozhodnut, co urobite. Naproti tomu prirodne zakony iba opisuju, ako sa veci v skutocnosti deju. Kedze su iba opisom toho, co sa fakticky deje, nemozete z toho vyvodzovat, ze by tu musel byt niekto, kto by to takto prikazoval, lebo aj keby sme to predpokladali, vynori sa hned otazka: „Preco vydal boh prave tieto prirodne zakony a nie nejake ine?“ Ak poviete, ze to urobil uplne lubovolne a bez akejkolvek priciny, zistime, ze existuje nieco, co nepodlieha nijakemu zakonu a sled prirodnych zakonitosti je tym preruseny. Ak poviete, ako to robia ortodoxnejsi teologovia, ze pri vsetkych zakonoch, ktore vydal, mal boh vzdy urcity dovod vydat skor tieto ako nejake ine zakony - hlavnym dovodom bolo pochopitelne stvorit ten najlepsi svet; hoci, ked sa po nom poobzerate, nikdy by ste ho za najlepsi nevyhlasili - ak teda mali zakony, ktore boh vydal, svoje dovody, potom bol sam boh podriadeny zakonom a neziskali ste nijaku vyhodu, ak ste si ho zaviedli len ako sprostredkovatela. Mate tu takto zakon, ktory existuje mimo ustanovenie bozie a predchadza mu - ale potom je boh pre nas ucel bezpredmetny, lebo nie je absolutnym zakonodarcom.
Skratka, cely dokaz z prirodnej zakonitosti nema dnes uz ani zdaleka take pevne zaklady, ake sa zdal mat kedysi.

V prehlade jednotlivych dokazov postupujem v casovom slede. Dokazy, ktorych sa na dolozenie bozej existencie pouziva, menia postupom casu svoj charakter. Na zaciatku to boli dost ostro vymedzene dokazy rozumovej povahy, ktore v sebe skryvali urcite presne definovane, ale klamne zavery. Ked prichadzame do modernych dob, stracaju dokazy o bozej existencii na vahe z hladiska rozumoveho a stale viac a viac sa rozplyvaju v akomsi hmlistom moralizovani.


Dokaz z ucelnosti

Dalsi krok na tejto ceste nas privadza k dokazu z ucelnosti. Iste ho vsetci poznate: vsetko na svete je zariadene tak, aby sme tu mohli zit a keby bol svet co len trochu iny, uz by sme tu nemohli zit. To je teda dokaz z ucelnosti. Niekedy ma cudne formy: dokazuje sa, ze kraliky maju biele chvostiky preto, aby sa dali lahko strielat. Neviem, aky nazor by mali na tento vyklad kraliky. Na kazdy pad je to dokaz, ktory sa da velmi lahko parodovat. Vsetci iste poznate Voltairovu poznamku, ze nos bol stvoreny tak, aby sa na nom drzali okuliare. Ukazalo sa, ze parodie tohto druhu ani zdaleka neprestrelovali tak, ako sa mohlo vidiet v 18. storoci. Od Darwinovych dob chapeme ovela lepsie, preco su zive tvory prisposobene prostrediu, v ktorom ziju. Nie preto, ze by azda ich prostredie bolo stvorene tak, aby im vyhovovalo, ale preto, ze sa oni sami vyvinuli tak, aby zapadli do svojho okolia, co je zakladom prisposobenia sa. Nic nesvedci o tom, ze by tu bol nejaky ucel.

Ak zacnete dokaz z ucelnosti rozoberat blizsie, najviac sa vas udivi, ako mozu ludia verit, ze by tento svet so vsetkym, co na nom existuje, so vsetkymi chybami, mal byt tym najlepsim svetom, aky vsemohucnost a vseveducnost dokazali vytvorit za miliony rokov. Ja tomu naozaj nemozem uverit. Domnievate sa, ze keby vam bola dana vseveducnost a vsemohucnost a k tomu miliony rokov, pocas ktorych by ste mohli svoj svet zdokonalovat, ze by ste naozaj nedokazali vytvorit nic lepsieho ako Ku-Klux-Klan alebo fasistov? A naviac, ak prijimate bezne vedecke nazory, musite predpokladat, ze nadide cas, ked ludsky zivot a zivot vobec na tejto planete vyhynie; ved zivot na zemi je len jednym zo stadii v odumierani slnecneho systemu; na istom stupni tohto procesu upadku sa vytvaraju urcite tepelne a ine podmienky, vhodne pre vznik protoplazmy a v celom slnecnom systeme nakratko rozkvitne zivot. Kam asi Zem speje, vidite na priklade Mesiaca - zmeni sa na cosi mrtveho, vychladnuteho, bez zivota.
Namieta sa mi, ze taky nazor je sklucujuci a ludia mi obcas hovoria, ze keby tomu mali verit, neboli by schopni dalej zit. Neverte tomu: su to nezmysly. Nikto sa naozaj netrapi tym, co sa stane volakedy za miliony rokov. Dokonca aj ti, co si naozaj myslia, ze im to robi velke starosti, klamu v skutocnosti sami seba. Znepokojuje ich nieco ovela svetskejsieho; mozno len spatne travenie; ale myslienka na to, co sa raz - za miliony a miliony rokov - ma stat s tymto svetom, nerobi nikoho skutocne hlboko nestastnym. Teda hoci je predpoklad, ze zivot raz vymrie, pravdepodobne chmurna vyhliadka - myslim si, ze sa to da povedat, aj ked niekedy, ked premietam o tom, ako ludia nakladaju so svojimi zivotmi, mavam pocit, ze je to skoro utecha - nie je to zas vyhliadka tak chmurna, ze by mohla niekomu strpcovat zivot. Privedie vas len k tomu, aby ste obratili svoj zaujem inym smerom.


Mravne dokazy bozstva

Takto sa dostavame k dalsiemu stadiu a zastavime sa pri procese rozumoveho upadku, ku ktoremu dospeli teisti pri svojej argumentacii; pristupujeme k tzv. mravnym dokazom bozej existencie. Ako sme videli, v minulych dobach sa pouzivali tri rozumove dokazy bozej existencie a vsetky tri ich vyvratil Immanuel Kant v Kritike cisteho rozumu. Len co sa vsak s nimi vyrovnal, uz si vymyslel novy, tzv. mravny dokaz a ten bol prenho naprosto presvedcivy. Kant bol ako mnoho inych ludi: zostaval skepticky v rozumovych veciach, ale v mravnych otazkach veril na zasady, ktorymi bol odkojeny na materinskom lone. Nazorne to potvrdzuje skutocnost, ktoru tak zdoraznuju psychoanalytici - ze nepomerne silnejsie sme v zajati asociacii z najutlejsej mladosti ako asociacii z neskorsich cias.
Kant, ako som uz uviedol, si vymyslel pre existenciu boha novy, mravny dokaz, ktory bol potom v najrozlicnejsich obmenach velmi popularny po cele devatnaste storocie. Ma cely rad formulacii. Podla jednej z nich sa tvrdi, ze keby nebolo boha, nebolo by ani dobra ani zla. V tejto chvili sa nejdem zaoberat otazkou, ci je rozdiel medzi dobrom a zlom - to je ina otazka. Teraz ma zaujima problem, ze ak je nejaky rozdiel medzi dobrom a zlom, treba odpovedat na tuto otazku: je tento rozdiel zavisly na bozej lubovoli? Ak je dany neodvislym bozim rozhodnutim, potom niet u boha rozdielu medzi dobrom a zlom a nema zmysel vyhlasovat, ze boh je dobry. Ak chcete tvrdit ako teologovia, ze boh je dobry, musite vychadzat z toho, ze pojmy dobra a zla maju svoj urcity vyznam, nezavisly na bozom rozhodnuti, lebo bozie rozhodnutia su dobre a nie spatne bez ohladu na skutocnost, ze ich urobil boh. Ak vsak budete hajit toto stanovisko, musite pripustit nielen to, ze dobro a zlo nepovstali len skrz boha, ale ze svojou podstatou bohu logicky predchadzaju. Keby ste chceli, mozete ovsem tvrdit, ze existovalo nejake vyssie bozstvo, ktore bohu, ktory stvoril tento svet, davalo prikazy; alebo mozete prijat nazor, zastavany niektorymi gnostikmi - nazor, ktory som casto povazoval za dobre obhajovatelny, ze totiz svet, ktory pozname, stvoril v skutocnosti diabol vo chvili, ked sa boh nedival. V prospech tejto koncepcie by sa dalo povedat velmi vela a nemam zaujem ju vyvracat.


Dokaz z odstranenia nespravodlivosti

Potom tu mame dalsiu, velmi cudesnu formu mravneho dokazu, ktorej zastancovia hlasaju, ze bozia existencia je nevyhnutna, aby sa svetu dostalo spravodlivosti. V tej casti nasho vesmiru, ktoru pozname, panuje velka nespravodlivost; dobri casto tak trpia a darebakom sa casto vedie tak skvele, ze je cloveku tazko rozhodnut, co z toho je znepokojujucejsie; ak vsak chcete mat spravodlivost vo svete ako v celku, musite predpokladat posmrtny zivot, v ktorom by sa vyrovnali ucty z pozemskeho zivota. Tak sa teda dokazuje, ze musi existovat boh a ze musi byt nebo a peklo, aby nakoniec zavladla spravodlivost. To je teda naozaj cudesny dokaz. Keby ste sa na tento problem pozreli z vedeckeho hladiska, povedali by ste si: „Nakoniec poznam len tento svet. O ostatnom vesmire neviem nic, ale ak sa vobec da podla poctu pravdepodobnosti nejako usudzovat, clovek by najskor dosiel k nazoru, ze tento svet je priemernou ukazkou toho, co existuje a teda ak panuje nespravodlivost tu, bude asi panovat aj inde.“ Dajme tomu, ze dostanete debnicku pomarancov a pri jej otvoreni zistite, ze cela horna vrstva je zhnita; urcite si nepomyslite: „Tie dolu budu iste dobre, aby sa to spravodlivo vyrovnalo.“ Iste si skor poviete: „Velmi pravdepodobne je zhnita cela zasielka.“ Prave tak bude uvazovat vedecky zalozeny clovek o vesmire. Povie si: „Na tomto mieste vesmiru nachadzame vela nespravodlivosti a ak z toho mozno na nieco usudzovat, tak to vedie k predpokladu, ze spravodlivost nevladne nikde vo vesmire. A tak v tej miere, v akej to ma nejaku platnost, poskytuje nam to mravny dokaz, ktory nesvedci v prospech existencie nejakeho bozstva, ale naopak skor proti nej“.
Viem pochopitelne, ze na mnohych ludi v skutocnosti neposobia rozumove dokazy toho druhu, o akych som tu hovoril. Nijaky rozumovy dokaz nevznieti v ludoch vieru v boha. Vacsina ludi veri v boha preto, lebo ich k tomu viedli od utlej mladosti.

Dalej sa domnievam, ze druhou najmocnejsou pohnutkou je tuzba po bezpeci, cosi ako pocit, ze mate starsieho brata, ktory vas vzdy obrani. To je velmi dolezita skutocnost, ktora hlboko ovplyvnuje ludsku tuzbu mat nejaku vieru v boha.


Kristova osobnost

Teraz by som chcel povedat par slov o otazke, ktorou sa - ako si casto myslievam - racionalisti nezaoberaju dost intenzivne, totiz o otazke, ci bol Kristus ten najmudrejsi a najlepsi zo vsetkych ludi. Vseobecne sa predpoklada, ze by sme ho mali za takeho povazovat. Ja sam sa s tym nestotoznujem. Pritom si myslim, ze existuje cely rad otazok, v ktorych s Kristom suhlasim ovela viac ako veriaci krestania. Tym vsak nie je povedane, ze by som ho mohol nasledovat do vsetkych dosledkov, i ked pri porovnani s vacsinou veriacich krestanov by som dokazal ist v jeho slapajach podstatne dalej ako oni. Iste si pamatate, ze Kristus hovori: „Neodporujte zlemu a ak ta niekto udrie po pravom lici, nadstav mu aj druhe.“ (Mt 5,39). Nie je to nijake nove prikazanie ani nejaka nova zasada. Hlasali ju uz Lao-tse a Budha nejakych patsto alebo seststo rokov pred Kristom. Prakticky vsak krestania tuto zasadu neprijimaju za svoju. Ani najmenej nepochybujem, ze nas terajsi ministersky predseda (Stanley Baldwin) je nanajvys uprimny krestan, ale nikomu z vas by som neradil, aby ste isli a udreli ho do tvare. Asi by ste rychlo zistili, ze tie slova su myslene len v prenesenom zmysle slova.

Potom tu mame dalsi zasadny bod, ktory pokladam za neobycajne vyznamny. Pamatate sa, ako nas Kristus navadza: „Nesudte, aby ste neboli sudeni.“ (Mt 7,1). Myslim, ze sa v nijakej krestanskej zemi nestretnete so sudnym dvorom, ktory by mal v oblube tuto zasadu. V zivote som poznal dlhy rad sudcov, ktori boli horlivymi krestanmi, ale ani jeden z nich nemal pocit, ze by sa svojim pocinanim nejako prehresoval proti krestanskym zasadam. Inde hovori Kristus: „Tomu, co ta prosi, daj a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba nieco pozicat.“ (Mt 5,42.). Opat velmi dobra zasada.
Vas predseda Vas upozornil, ze sme sa tu nezisli kvoli pohovorom o politike, no nemozem obist bez povsimnutia skutocnost, ze posledne vseobecne volby sa konali v znameni boja o otazku, nakolko je ziaduce odvratit sa od toho, co by si chcel od teba nieco pozicat. Z ich priebehu musi clovek dojst k zaveru, ze liberali a konzervativci v nasej zemi sa napospol skladaju z ludi, ktori nesuhlasia s ucenim Krista, lebo sa pri tejto prilezitosti od poziciavajucich si odvracali velmi dorazne.

Mame tu este dalsiu Kristovu zasadu, o ktorej si myslim, ze ma velku hodnotu, ale nevidim, ze by sa medzi nasimi krestanskymi priatelmi tesila prilis velkej oblube: „Ak chces byt dokonalym, chod, predaj, co mas a rozdaj chudobnym...“ (Mt 19,21), hovori Kristus. Zasada je to vskutku vznesena, ale v praxi nie je velmi rozsirena. Myslim si, ze vsetky tieto zasady su dobre, aj ked by bolo dost tazke zit podla nich. Nepredstieram, ze sam podla nich zijem, ale u mna to nie je to to iste, ako ked sa podla nich neriadia krestania.


Nedostatky Kristovho ucenia

Uznal som uplne velkost uvedenych zasad, no teraz pristupme k urcitym momentom, pri ktorych podla mojho nazoru nemozno priznat Kristovi, ako nam ho licia evanjelia, ani najvyssiu mudrost, ani zvrchovanu dobrotu. A dovolte mi poznamenat, ze sa tymto problemom nezaoberam historicky. Z historickeho hladiska je totiz dost pochybne, ci Kristus vobec kedy existoval, a ked ano, aj tak o nom nic nevieme, takze historicky aspekt tejto otazky, ostatne velmi komplikovany, uplne vynechavam. Budem sa zaoberat Kristom tak, ako sa javi v evanjeliach a prijimajuc novozakonne rozpravanie tak, ako sa podava. Nuz a tam sa clovek stretne so vselicim, co neposobi dojmom velkej mudrosti.
Predovsetkym sa Kristus s istotou domnieval, ze k jeho druhemu prichodu na svet v oblakoch slavy dojde skor, ako umru vsetci ludia, ktori vtedy zili. Dokazuje to cely rad citatov. Kristus napr. hovori svojim ucenikom: „Nebudete hotovi s izraelskymi mestami, (=nepochodite ich vsetky), kym nepride Syn cloveka“ (Mt 10,23). Alebo na inom mieste: „Niektori z tych, co tu stoja, neokusia smrt, kym neuvidia Syna cloveka ako prichadza vo svojom kralovstve.“ ( Mt 16,28). Aj na inych miestach je celkom jasne zrejma jeho viera, ze sa po druhy raz vrati na svet este za zivota svojich sucasnikov. To verili aj jeho prvi nasledovnici a zakladalo sa na tom mnohe jeho mravne ponaucenie. Ked hovorieval „Nestarajte sa o zajtrajsok“ a ine podobne veci, cinil tak casto preto, lebo sa nazdaval, ze cas jeho druheho prichodu na svet nastane velmi skoro a ze teda velmi malo zalezi na vsetkych nasich kazdodennych starostiach. Sam som sa ostatne stretol s krestanmi, ktori naozaj verili, ze Kristov druhy prichod je predo dverami. Poznal som farara, ktory oznamil svojim farnikom, ze sa Kristov druhy prichod uz bezprostredne priblizil a naramne ich tym vydesil; vsetci sa vsak uspokojili, ked ho videli, ako si na zahrade vysadzuje stromceky. Prvi krestania vsak tomu verili z hlbky srdca a nieco take, ako sadit stromceky v zahrade, nerobili, lebo prebrali od Krista vieru, ze sa jeho druhy prichod neodvratne blizi. Je jasne, ze v tomto smere nebol Kristus ani zdaleka taky mudry, ako boli niektori ini ludia a na kazdy pad mu chybala zvrchovana mudrost.


Mravny problem

Pristupme teraz k otazkam mravnosti. Podla mojho nazoru je v Kristovom mravnom profile jeden velmi vazny nedostatok, a to ten, ze veril v peklo. Ja osobne mam pocit, ze nijaky clovek, ktory je naozaj ludsky, nemoze verit vo vecny trest. Kristus, ktoreho nam licia evanjelia, urcite vo vecny trest veril a znovu a znovu sa unho stretame s pomstivou rozhorcenostou voci tym, co by azda nechceli pocuvat jeho kazne - takyto postoj nie je u kazatelov nijako neobvykly, je vsak iste na ujmu zvrchovanej dokonalosti.

U Sokrata napr. podobny postoj nenajdete. Zistite, ze sa choval k ludom, ktori ho nechceli pocuvat, velmi milo a zdvorilo; myslim si, ze take jednanie je skor hodne mudrca, nez ked sa niekto necha unasat hnevom. Vsetci si pravdepodobne pamatate, co hovoril Sokrates, ked umieral a ako mal vo zvyku oslovovat ludi, ktori s nim nesuhlasili.

V Novom zakone najdete Kristove slova: „Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?" (Mt 23,33). Boli urcene ludom, ktorym sa nepacili jeho kazne. Podla mojho nazoru to naozaj nie je ten najvhodnejsi ton a pritom je tam takych vyrokov o pekle cely rad. Medzi nimi ovsem i znamy text o hriechu proti Duchu svatemu: „Kto by vsak povedal nieco proti Duchu svatemu, tomu sa neodpusti ani v tomto veku, ani v nastavajucom."(Mt 12,32). Tieto slova zapricinili na svete nevyslovne vela utrpenia, lebo mnohi ludia podlahli predstave, ze spachali hriech proti Duchu svatemu a uverili, ze im nebude odpustene ani na tomto svete ani po smrti. Naozaj si myslim, ze clovek, majuci vo svojej povahe potrebnu davku laskavosti, by nikdy nevniesol do sveta tolko desivych obav a strachu.
Inde hovori Kristus: „Syn cloveka posle svojich anjelov, a vyzbieraju z jeho kralovstva vsetky pohorsenia a tych, co pasu nepravost a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plac a skripanie zubami.“ (Mt 13,41). O placi a skripani zubami sa docitame aj dalej. Vers za versom narazame na tieto slova a citatelovi sa musi stat jasnym, ze sa tu prejavuje urcita zaluba zaoberat sa v myslienkach placom a skripanim zubov, lebo inac by sa to tak casto nevyskytovalo.

Pochopitelne sa vsetci pamatate na ovce a na capov: ako Kristus pri svojom druhom prichode na svet oddeli ovce od capov a tymto povie: „Odidte odo mna, zloreceni, do vecneho ohna...“ (Mt 25,41). A pokracuje: „A pojdu tito do vecneho trapenia...“ (Mt 25,46). Na inom mieste zas citame: „Ak by ta zvadzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepsie, ked vojdes do zivota zmrzaceny, ako keby si mal ist s obidvoma rukami do pekla, do neuhasitelneho ohna." (Mk 9,43). A opat: "...kde ich cerv neumiera a ohen nezhasina (9, 48). To sa takisto znovu a znovu opakuje. Musim povedat, ze podla mojho nazoru je cele ucenie o pekelnom ohni ako o treste za hriech doktrinou ukrutnosti. Je to ucenie, ktore prinieslo na svet ukrutnost a cele generacie veriacich vystavilo strasnym mukam. Keby sme Krista evanjelii mali ponimat tak, ako nam ho predstavuju jeho kronikari, rozhodne by sme ho v tomto ohlade museli povazovat za spoluzodpovedneho.

Su tam aj menej dolezite momenty. Vezmite si priklad s gadarenskymi bravmi, kde iste nebolo od Krista voci bravom nijako laskave, poslat do nich diablov a prinutit ich, ze zbehli dolu svahom a vrhli sa do jazera. Nesmiete zabudnut, ze Kristus bol vsemohuci a ze mohol teda diablom jednoducho prikazat, aby odisli; on vsak radsej da prednost tomu, poslat ich do bravov! Alebo tu mame to podivne rozpravanie o figovniku, ktore mi vzdy vrtalo hlavou: Pamatate sa predsa, co sa s tym figovnikom stalo: „Pocitil hlad. Zdaleka zazrel figovnik s listim. Isiel k nemu, ci na nom nieco nenajde. Ale ked k nemu prisiel, nenasiel nic, len listie; nebol totiz cas fig. I povedal mu: «Nech z teba uz nikdy nik neje ovocie!» (Mk 11, 12-13)... a Peter neskor povedal: «Rabi, pozri, figovnik, ktory si preklial, vyschol.»" (11,21) Je to historka vskutku cudesna; ved sa to prihodilo v case, kedy sa figy nerodia a z toho predsa nemozno vinit strom!

Mna sameho to vsetko utvrdzuje v pocite, ze ani co do svojej mudrosti, ani co do cnosti nestoji Kristus tak vysoko ako ine historicky zname osobnosti. Myslim, ze by som v tychto dvoch ohladoch staval nad neho Budhu a Sokrata.


Citovy cinitel

Ako som sa uz zmienil v predchadzajucich odstavcoch, som toho nazoru, ze prava pricina, preco ludia vyznavaju nabozenstvo, nema s rozumovymi dovodmi nic spolocneho. Ludia prijimaju nabozenstvo z citovych dovodov. Casto sa nam hovorieva, ze utocit na nabozenstvo je nieco velmi nespravneho, lebo nabozenstvo robi ludi cnostnymi. Aspon sa mi to tak tvrdieva; sam som to dosial nepozoroval. Iste poznate parodiu na tento argument z knihy Samuela Butlera Erewhon revisited (Navrat do Erewhonu). Asi sa pamatate, ze sa tu stretavame s istym Higgsom, ktory pride do dalekej zeme, zije tu nejaky cas a potom ujde v balone. Po dvadsiatich rokoch navstivi tuto zem opat a nachadza tu nove nabozenstvo, ktoreho vyznavaci sa mu klanaju ako „Dietatu Slnka“ a rozhlasuju o nom, ze vystupil na nebesia. Zistuje, ze prave sa ma slavit sviatok jeho nanebovstupenia a vypocuje profesorov Hanka a Panka, ako si rozpravaju, ze sami toho Higgsa nikdy nevideli a ze dufaju, ze ho ani nikdy neuvidia; pritom su to velknazi nabozenstva „Dietata Slnka“. Higgs sa preto velmi rozhneva, pristupi k nim a povie: „Ja cely ten vas podvod odhalim a poviem erewhonskym, ze som to bol vtedy len ja, obycajny clovek Higgs, ktory sa vzniesol v balone.“ Nato mu oni odvetia: „Nic takeho nesmiete urobit, lebo cela moralka v nasej zemi je uzko spata s tymto mytom a ked sa ludia dozvedia, ze ste nevystupili na nebesia, vsetci prepadnu mravnej skaze.“ Nakoniec Higgsa presvedcia a on potichucky odchadza.
V tom je cela myslienka: keby sme sa nedrzali krestanskeho nabozenstva, prepadli by sme mravnej skaze! Mam dojem, ze ludia, ktori sa ho drzali, boli vacsinou mravne velmi skazeni. V dejinach sa totiz stretame s pozoruhodnou skutocnostou, ze cim silnejsie bolo nabozenstvo v urcitom obdobi a cim hlbsia bola viera v dogmy, tym viac bolo ukrutnosti a tym horsie pomery vladli. V takzvanom veku viery, ked ludia skutocne prijimali krestanske nabozenstvo v celej jeho uplnosti, mali sme inkviziciu s jej mucenim; miliony nestastnic sa upalovali ako carodejnice a v mene nabozenstva sa ludia najrozlicnejsieho druhu vystavovali vsemoznym ukrutnostiam.

Ak sa poobzerate po celom svete a jeho dejinach, zistite, ze sa organizovane cirkvi vzdy a vsade stavali proti sebamensiemu pokroku ludskeho citenia, proti akemukolvek zlepseniu trestneho zakona, proti hoc aj nesmelemu krociku smerujucemu k obmedzeniu vojen, proti sebamiernejsiemu usiliu o lepsie zaobchadzanie s farebnymi rasami alebo o uvolnenie okov otroctva, proti kazdemu mravnemu pokroku, k akemu kedy na svete doslo. Prehlasujem s plnym vedomim, ze krestanske nabozenstvo tak, ako je v cirkviach organizovane, vzdy bolo a dosial ostava uhlavnym nepriatelom mravneho pokroku vo svete.


Ako cirkvi branili pokroku

Hadam si pomyslite, ze zachadzam prilis daleko, ak tvrdim, ze to robia dosial. Rozhodne by som nepovedal, ze prehanam. Vezmite jednu skutocnost a dufam, ze mi prepacite, ak ju spominam. Nie je to nic prijemneho, ale cirkvi nutia cloveka, aby sa hovorilo o skutocnostiach, ktore nie su nijako prijemne. Dajme tomu, ze sa stane, ze vo svete, v ktorom dnes zijeme, sa neskusene dievca vyda za syfilitika; katolicka cirkev aj v tomto pripade prehlasi: „Manzelstvo je nerozlucitelna sviatost. Musite zit spolu po cely zivot.“ Pritom taka zena nesmie robit nijake kroky, aby zabranila velmi pravdepodobnej moznosti, ze bude na svet privadzat syfiliticke deti. Prosim, to hlasa katolicka cirkev. Tvrdim, ze nieco take je ukrutnost priam diabolska a ze niet cloveka - ak nebol jeho vrodeny sucit pokriveny dogmami alebo ak uz uplne neodumrela jeho prirodzena vnimavost pre utrpenie druheho -, ktory by mohol zastavat nazor, ze je spravne a spravodlive, aby tento stav veci trval aj nadalej.

To je len jeden z mnohych pripadov. V sucasnej dobe schvaluje a pouziva cirkev tym, ze kladie zasadny doraz na mravnost, ci skor na to, co sa jej paci mravnostou nazyvat, cely rad metod, ktore prinasaju mnohym ludom nezasluzene a zbytocne utrpenie. Ako vieme, je dosial protivnikom pokroku a naprav skoro vo vsetkom, co smeruje k zmierneniu mnohych utrpeni vo svete. Upriamila sa oznacit za mravnost urcity uzky suhrn pravidiel ludskeho chovania, ktore nemaju s ludskym stastim nic spolocneho; a ak poviete, ze by bolo treba urobit to alebo ono, aby sa tym rozmnozilo ludske stastie, prehlasi, ze to s otazkou mravnosti nesuvisi. „Co ma ludske stastie spolocne s mravnostou? Cielom mravnosti nie je robit ludi stastnymi.“


Zaklad nabozenstva je strach

Myslim si, ze nabozenstvo sa zaklada v prvom rade a hlavne na strachu. Ciastocne je to strach z neznama a ciastocne, ako som uz povedal, tuzba ziskat pocit, ze mate niekoho ako starsieho brata, ktory sa vas zastane pri vsetkych vasich starostiach a sporoch. Cela vec vyviera zo strachu - zo strachu pred tajuplnym, zo strachu z porazky, zo strachu pred smrtou. Strach plodi ukrutnost a necudujme sa potom, ak ukrutnost a nabozenstvo kracaju spolu ruka v ruke. Je to tak preto, lebo v podstate pramenia zo strachu obidve. Na tomto svete mame teraz moznost zacat tak trochu chapat veci okolo nas, ba dokazeme ich aj trochu ovladat pomocou vedy, ktora si krok za krokom kliesni cestu napriek vsetkemu odporu krestanskeho nabozenstva, napriek odporu cirkvi a proti vsetkym prikazaniam davnych casov. Veda nam moze pomoct vymanit sa z odporneho strachu, v ktorom zilo ludstvo tolke generacie! Veda nas moze naucit - a verim, ze k nam o tom mozu hovorit aj nase srdcia, aby sme sa uz neobzerali po neskutocnych oporach, aby sme uz prestali hladat vysnivanych spojencov v oblakoch, ale aby sme pouzili vlastne sily na premenu tohto sveta na miesto, kde sa da slusne zit, namiesto toho, co z neho za vsetky storocia urobili cirkvi.


Co teda robit

Chceme stat na vlastnych nohach a pozerat sa na svet poctivo a priamo - na jeho dobre aj zle stranky, na jeho krasu aj na to, co je osklive; chceme vidiet svet taky, aky je a nebat sa ho. Chceme dobyvat svet rozumom, miesto toho, aby sme sa otrocky podrobovali strachu, ktory niekedy vyvolava. Koncepcia boha je predstava, odvodena zo starovekeho orientalneho despotizmu. Je to predstava naprosto nedostojna slobodneho cloveka. Nepripada vam pokorujuce a ludskych bytosti nedostojne, ked vidite, ako sa ludia v kostoloch ponizuju, ako si vycitaju, ze su biedni hriesnici, a vsetko, co k tomu patri? Mali by sme sa vzpriamit a otvorene pozriet svetu do tvari. Musime sa snazit urobit zo sveta to najlepsie, coho sme schopni a ak to nebude take dobre, ako by sme si priali, bude to predsa lepsie ako to, co z neho za dlhe veky urobili ti druhi. Dobry svet vyzaduje znalosti, laskavost a odvahu; netreba lutostivo vzdychat za minulostou, ani neslobodno sputnavat slobodne myslenie nazormi, ktore pred davnymi vekmi vyslovili nevedomi ludia. Dobry svet si ziada smely pohlad a slobodneho ducha. Potrebuje nadeje do buducnosti, a nie neustale pripominanie minulosti, ktora je mrtva a ktoru, ako pevne verime, daleko prekona buducnost, ktoru dokaze vytvorit ludsky duch.