Vláda: Tešte sa, bude horšie! alebo analýza rovnej dane podľa Mikloša a spoplatnenia vysokého školstva.

Táto daňová reforma pozostáva z viacerých častí, jej prvotným cieľom je však zjednotiť všetky dane zo zisku a zo záhadného dôvodu aj daň z pridanej hodnoty na čiastku 20%. Ďalej je to napríklad zrušenie jedného percenta dane, ktoré mohli ľudia poukázať na nimi zvolené neziskové organizácie - táto možnosť je pomerne nová, je to jediná možnosť občanov rozhodnúť o smerovaní ich daní. Hlavným argumentom pre jednotnú sadzbu DPH a dane zo zisku je cielená jednoduchosť v odvádzaní dane. Propagátori reformy zachádzajú až tak ďaleko, že sa oháňajú v zákonodarstve úplne absurdným počtom slov v súčasnom zákonníku. V každom prípade však požiadavky na maximálnu jednoduchosť vyznievajú rovnako, ako keby žiadali súdy, aby obvinených zo zločinu hneď jednoducho obesili.

Prvá časť daňovej reformy - rovná daň zo zisku - navrhuje, aby každý subjekt (či už firma alebo občan) zo svojho zisku odviedol do štátneho rozpočtu 20%. Argumentuje sa pri tom spravodlivosťou, tým abstraktným pojmom vyložiteľným tisícimi spôsobmi, ktorú už nemálo krát pred tým odsunuli do úzadia ako neefektívnu či prežitú. Odstraňovanie prerozdeľovania ziskov najbohatších naspäť medzi chudobných (z ktorých potu napokon tie zisky aj tak vznikli) ale umocní bohatnutie bohatých a chudobnutie chudobných a definitívne tak znemožní aspoň trochu únosné spolunažívanie ľudí v tejto krajine. Keď sa však na „rovnú daň“ pozrieme zblízka, uvidíme, že nie je až taká rovná, ako z názvu vyplýva. (Napokon, rovná daň u extrémistov pravicovej politiky znamená, že každý občan by mal ročne odviesť do rozpočtu rovnakú paušálnu čiastku bez ohľadu na výšku zárobku - to sa však zatiaľ žiadny politik neodvážil.) Návrh reformy stanovuje nezdaniteľné minimum vo výške okolo 80 000 Sk, do ktorého sa zisk nezdaňuje a zisky vyššie ako táto čiastka sa zdaňujú iba z rozdielu o túto čiastku. Takto sa odkrývajú hneď dve slabiny tejto idey: jednak sa tým vracia progresívnosť zdanenia (pri zisku 120 000 Sk sa zdaňuje 40 000, čo vychádza na približne 6%, pri zisku 180 000 Sk sa zdaňuje 100 000 a daň tvorí asi 10,7%), ktorú autori odsudzujú ako „nespravodlivú“ a jednak tento systém priznáva potrebu dvoch daňových pásiem (do 80 000 Sk je daň 0%) a logicky vyvstáva otázka - keď už 2 pásma, prečo nie rovno 3, 5, 12? Prečo sa vo výške zisku pohybovať „schodovito“ a neupraviť progresívnosť rovnomerne ? Áno, odpoveďou je, že bohatí by potom museli platiť viac a to je to, o čo tu ide a čo oni nechcú.

To, že si boháči znížia daň zo zisku, nie je až taká katastrofa, keďže nám ju nezvýšia. Horšie je ale, že túto dieru v rozpočte musia, chtiac-nechtiac, zaplátať. A neboli by to pravicoví politici, keby na toto bremeno nedoplatili opäť obyčajní ľudia. Reforma sa totiž chystá zjednotiť daň z pridanej hodnoty na 20%. To znamená, že zaplatíme rovnakú daň za chlieb, mlieko či zeleninu, bez ktorej nemôžeme žiť, rovanko ako za najluxusnejšie auto, ktoré ani nepotrebujeme a budeme s ním veselo likvidovať životné prostredie. Takže o 6% viac odvedieme zo základných tovarov, ktoré kupujeme denne a ktoré tvoria podstatne väčšiu časť u rozpočtu u chudobných ako u majetných. Tie tri percentá, o ktoré sa znižuje daň u vecí ako napríklad elektronika, pocítia bežní ľudia len niekoľko krát za život.
Ruku na srdce, keď sa vám pokazí práčka, kúpite si novú ? Asi nie... ale myslíte si, že má chudák Ivan Mikloš pri jeho starostiach čas behať po opravároch či servisoch ?

Ministerstvo sa dopady reformy snaží kamuflovať štatistickými prieskumami, častokrát z vlastnej dielne (t.j. veľmi pochybnej výpovednej hodnoty). Ale Slovensko, pri veľkých sociálnych a hlavne regionálnych rozdieloch, nemá predpoklady na to, aby sa mohlo riadiť priemermi. Svedčí o tom už len to, že do úrovne priemerného príjmu sa pohybujú približne dve tretiny obyvateľov. To znamená, že hŕstka ľudí, ktorí sú niekoľkonásobne bohatší ako väčšina obyvateľstva, ťahá priemer silno nahor a de facto tvrdí, že sa tu nemáme až tak zle. Suma sumárum : ako sa dalo čakať, reforma pomôže bohatým, poškodí najchudobnejších a „strednej triede“, ktorá nebude platiť 0% daň ale základné tovary (tvoria takmer 90% jej rozpočtu), chystá riadnu ranu pod pás. Veď aj Richard Sulík, jeden z hlavných autorov reformy, sám povedal : "Máme milión dôchodcov, ktorí takmer vôbec nebudú profitovať zo zníženia priamych daní (daň z príjmu), ale viac zaplatia vinou zjednotenej sadzby DPH. Kvôli jednému miliónu dôchodcov by sme ale nemali nereformovať daňový systém. Skôr treba milión dôchodcov odškodniť - zvýšenými dôchodkami.“
Kto mu verí, nech sa teší - ďalšia Miklošova plánovaná reforma, o ktorej sa už čo-to dozvedáme, má za cieľ posilniť daňové zaťaženie dôchodcov. Zostáva nám už len čakať, kto príde na mušku ďalší ...

----------------------------------------------------------------

Vláda sa rozhodla riešiť dva veľké problémy slovenského vysokého školstva vskutku šalamúnskym spôsobom. Finančné živorenie univerzít a dlhodobo nízke počty študujúcich na VŠ by sa podľa tvorcov návrhov pracovnej verzie ministerstva školstva mali svorne zmenšiť zavedením školných poplatkov. Prvý problém vyrieši prívod financií do kasy štátu, druhému pomôže napríklad znovuuvedenie do života externého štúdia, ktoré bolo v posledných rokoch utlmené, keďže školy si nemohli dovoliť ho financovať. Takto teda na efektívne fungujúcich školách bude môcť študovať každý, miest bude dosť, prostriedkov taktiež, kto si to nebude môcť dovoliť, dostane štipendium. Spravodlivé bez ohľadu na možnosti študujúcich. Pochybnosti?

Celkový rozpočet vysokých škôl sa pohybuje okolo 8,3 miliardy korún ročne. Súčasný počet študujúcich denného i externého štúdia je zhruba 130 000. Aj keby sa zvýšil podiel študujúcich mladých ľudí (v ktorom zaostávame za inými štátmi až o zhruba 8-9 %), vzhľadom na klesajúcu pôrodnosť sa nedá očakávať výrazné zvýšenie tohoto počtu. Študijné poplatky sa majú pohybovať na sume 7 - 14 000 korún ročne. Po odpočítaní sociálnych štipendií(asi tretina) sa dostaneme k sume 800 miliónov korún. Štátu teda ubudne zhruba 10% jeho nákladov, študujúcim zo sociálne slabších rodín (hovoríme o vrstve nad poberateľmi sociálneho štipendia), ktorí dochádzajú za školou niekoľko stoviek kilometrov a ich rodinný rozpočet ledva unesie dopravu, internátne ceny, stravu a ďalšie základné potreby ubudne po prepočte omnoho väčšie percento životných prostriedkov.

Slovensko vydáva na školstvo 0,8% HDP, najmenej z krajín OECD. Vláda sa predsavzala toto číslo vytiahnuť na 1% (úžas!) do roku 2006. To si ale môžeme predstaviť asi len pomerne ťažko vzhľadom na prvoradé aktivity, ktorými sú investovanie do armády, do "informačnej" kampane o NATO a EÚ, stavanie diaľnic, či nových fabrík zahraničných automobiliek. A i keď sa všetky tieto peniaze dajú priniesť z dôchodkovej reformy, zníženia sociálnych dávok, či škrtov v zdravotníctve, otázne je či ešte bude mať kto v tejto sociálnej situácii schopnosť študovať.

Sociálne štipendium v súčasnosti dosahuje maximálnu výšku 2300 korún a dostane ho študujúci, ktorý žije v domácnosti s príjmom nie viac ako 2 200 korún na osobu. Mesačné náklady na štúdium počnúc kníh, služieb až po ubytovanie, stravu a cestovné však dosahuje 3, 5 až 15 000 korún, v mnohých prípadoch oveľa viac. Podľa vlády by sa mala zvýšiť hodnota i počet poberajúcich štipendia. Pre mnohých, a najmä dochádzajúcich z mimo domova to však pri rastúcich nákladoch na základné životné potreby nemôže byť dostatočné. Okrem toho stále nie sú jasné podmienky, za ktorých si študent, či študentka môže o sociálne štipendium požiadať. Podľa bývalého vedenia ministerstva až 90% študentov žije v rodinách, kde príjem nie je na dvojnásobku životného minima na osobu. Preto ťažko očakávať, že by sociálne štipendiá mohli dostatočne pomôcť všetkým študentom, ktorí majú o štúdium záujem, ale nemajú prostriedky.

Druhým možným spôsobom ako získať peniaze na štúdium má byť systém pôžičiek. Tie v súčasnosti môže dostať iba časť záujemcov. Ministerstvo chce, aby to mohlo byť umožnené každému. Krok, ktorý sa zdá byť ústretový. Jedným dychom ale dodáva, že okrem študentského pôžičkového fondu by túto úlohu mali plniť aj komerčné banky. Čiže ľudia s pôžičkou by sa päť (resp. aj viac, podľa trvania štúdia) rokov zamotávali a zadlžovali v jednom z najkrajších výmyslov kapitalistického trhu, samozrejme bez prostriedkov splácať tieto dlhy. Po opustení školy môžu riešiť namiesto problémov s ubytovaním, nájdením práce, či založením rodiny predovšetkým problém ako splatiť päť rokov života prosperujúcim bankám. Liberalizmus bez hraníc, sloboda, sloboda.

Vláda tvrdí, že pokiaľ niekto dostane niečo zadarmo, nebude si to vážiť. Jedným švihom teda zadelila vzdelanie ako tovar a umiestnila do trhovej politiky. Zabudla, že vzdelanie nie je komodita, ale právo.

Čiastočne možno pravdu má. Nie všetci si vážia to, čo dostávajú zadarmo. Avšak to len ťažko potvrdí človek, ktorý zadarmo nedostáva nič a minimum potrebné na život si zabezpečuje hrdelníckou prácou omnoho väčšej hodnoty. Asi by mal niekto zamieriť skôr do svojich radov.

Faktom je, že štúdium už v súčasnosti stojí domácnosti veľké finančné prostriedky a ťažko si predstaviť, že by študujúci investovali takéto sumy do niečoho, o čo nemajú záujem. Celú túto filozofiu žiaľ riadi chorá logika trhu, ktorá hovorí, že vzdelanie je vlastne iba tovar ako hocičo iné.

Podľa vlády by mohli byť najlepší študenti zbavení povinnosti platiť príspevky. Opäť háčik? Najlepšie výsledky obvykle dosahuje ten kto má najlepšie podmienky. A tými sú okrem talentu a ú
silia aj materiálne možnosti. Na niektoré vysoké školy nie je možné sa dostať bez zakúpenie drahej literatúry, či absolvovania finančne náročných kurzov. Aj na samotnej škole sa ukážu rozdiely medzi človekom, ktorý zdieľa izbu v internáte s troma spolubývajúcimi, nemá prístup k počítaču, knihám, musí chodiť na slabo platené brigády, aby mal čo jesť a platiť drahé cestovné, aby sa aspoň občas dostal domov a medzi niekým, kto žije v pohodlnom byte s kopou priestoru a ideálnymi podmienkami. Vytvorenie súťaže zo štúdia by mohlo ešte priniesť prehlbovanie rozdielov.

Poplatky majú údajne zasiahnuť všetkých bez ohľadu na dĺžku štúdia. Takže zabijete štyri roky štúdiom, vyhodíte desaťtisíce korún a zrazu zistíte, že si ďalšie štúdium nemôžete dovoliť a uvedomíte si, že by ste sa vlastne v tomto stave na školu ani nehlásili? Bohužiaľ.

Záverom: Neoliberalizmus vanie z Bratislavy a zasahuje pomaly všetky sféry nášho života. Prvou lastovičkou, ktorá ukázala, že nie všetko bude prijaté s úsmevom bol štrajk železničiarov. Ak vláda vydržíštyri roky, ťažko možno neočakávať pokračovanie sociálnych stretov. A právo na vzdelanie je dostatočný dôvod.

Pred dvoma rokmi vznikla brožúra Iniciatívy za bezplatné vzdelanie, ktorá sa tomuto problému (i keď vo vtedajších podmienkach, avšak s realistickými prognózami) venuje podrobnejšie a opisuje i metódy boja proti poplatkov, ku ktorým sme sa žiaľ z priestorových dôvodov nedostali. Pre záujemcov, je stále možné ju dostať na kontaktných adresách ČSAF / IAF, resp. na adrese Priamej akcie / MAP).