Výkonný sekretár pre obranu Paul Wolfowitz to 6. apríla rozlúskol: OSN sa na zostavení dočasnej vlády v Iraku podieľať nebude. Spojenými štátmi americkými riadený režm potrvá najmenej šesť mesiacov, "ale pravdepodobne dlhšie".

A kým bude môcť iracký ľud hovoriť do zloženia svojej vlády, kľúčové ekonomické rozhodnutia, týkajúce sa budúcnosti jeho krajiny, urobia okupanti. "Administratíva musí byť od prvého dňa efektívna," vyhlásil Wolfowitz. "Ľudia potrebujú vodu, potraviny a lieky, kanalizácia a elektrina musia fungovať. V tom spočíva zodpovednosť spojencov."

Proces, ktorý má obnoviť fungovanie infraštruktúry, sa obvykle nazýva "rekonštrukcia". Americké plány, týkajúce sa budúcnosti irackého hospodárstva, však idú omnoho ďalej. Nehovoria nič o obnove, krajina sa berie skôr ako "pole neorané", na ktorom môžu najoddanejší washingtonskí neoliberálni ideológovia vytvoriť ekonomiku snov: plne privatizovanú, vlastnenú zahraničím a otvorenú podnikaniu

Americká spoločnosť Stevedoring Services má už zmluvu o prevádzkovaní prístavu Umm Qasr v hodnote 4,8 milióna dolárov vo vrecku a o podobné dohody o administrácii letiska sa licituje. Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj (USAID) vyzvala americké nadnárodné koncerny, aby predkladali ponuky na všetko počínajúc obnovou cestných komunikácií a mostov až po distribúciu učebníc. Dĺžka trvania týchto kontraktov nie je určená. Na ako dlho dopredu sa uzavreli dlhodobé kontrakty na poskytovanie vodárenských služieb, dopravných systémov, ciest, škôl, telefónnych sietí? Kedy sa prestane privatizácia tváriť ako rekonštrukcia?

Republikánsky kongresman Darrel Issa predložil návrh zákona, žiadajúceho rezort obrany o vybudovanie mobilnej siete CDMA v povojnovom Iraku tak, aby vyhovovala "držiteľom amerických patentov." Ako v internetovom magazíne Salon podotkol Farhad Manjoo, CDMA je typ siete, využívaný v USA, nie v Európe a bol vyvinutý jedným z najštedrejších mecenášov kongresmana Issu, spoločnosťou Qualcomm.

Netreba zabúdať na ropu. Bushova administratíva vie, že nemôže otvorene hovoriť o predaji irackýh ropných polí ExxonMobilu či Shellu. Necháva to na ľudí ako je Fadhi Chalabi, bývalý iracký minister ropného priemyslu a výkonný riaditeľ Centra celosvetových energetických štúdií. "Potrebujeme prílev veľkého množstva finančných prostriedkov do krajiny. Jedinou cestou je čiastočná privatizácia priemyslu," deklamuje Chalabi.

Patrí do skupiny irackých exilantov, ktorí radili ministerstvu zaraničia, ako rozbehnúť privatizáciu tak, aby zahmlili jej americký pôvod. V rámci "poradenstva" usporiadali 6. apríla v Londýne konferenciu, na ktorej vyzvali Irak na skoré povojnové otvorenie sa ropným koncernom. Bushova administratíva ukázala svoju vďačnosť v prísľube množstva voľných miest v dočasnej irackej vláde pre exilantov.

Sú ľudia, podľa ktorých je priveľmi jednoduché hovoriť, že táto vojna je o rope. Majú pravdu. Je o rope, vode, cestách, vlakoch, telefónoch, prístavoch a drogách. A ak sa tento proces nezataví, "slobodný Irak" bude najvypredanejšou krajinou na svete.

Na množstve koncernov, rútiacich sa na nepokrytý iracký trh nie je nič prekvapujúce. Nie je to len v tom, že obnova bude stáť 100 miliárd dolárov, je to aj v tom, že "voľný obchod" v skutočnosti znamená "doteraz sa nedarilo." Čoraz viac rozvojových krajín krajín zavrhuje privatizáciu a americká zóna voľného obchodu, Bushova obchodná priorita, je v Latinskej Amerike beznádejne nepopulárna. Reči Svetovej obchodnej organizácie (WTO) o duševnom vlastníctve, poľnohospodárstve a službách, sa stratili medzi obviňovaniami Spojených štátov a Európy zo zarábania na dávnych sľuboch.

Takže čo má upadajúca, na raste závislá superveľmoc robiť? Čo takto posun z uľahčeného voľného obchodu, zápasiaceho o prístup na trh, cez zákulisné terorizovanie prostredníctvom WTO, až k Voľnému Obchodu Extra, ktorý zakladá trhy na vojnových poliach práve končiacich vojen? Mimochodom, rokovania so suverénnymi krajinami môžu byť náročné. Omnoho jednoduchšie je roztrhať krajinu na kusy, okupovať ju a následne znovu vystavať na svoj obraz. Bush sa nevzdal voľného obchodu, ako niekto zhodnotil, má len novú doktrínu: "Najprv bomby, potom kšeft"

Zašlo to oveľa ďalej než len k jednej nešťastnej krajine. Investori otvorene predpovedajú privatizáciu v Iraku, Iráne, Saudskej Arábii a Kuvajt má byť donútený konkurovať privatizáciou svojej ropy. "V Iráne sa to bude šíriť ako požiar," povedal pre Wall Street Journal energetický konzultant S Rob Sobhani. USA si môžu čoskoro prebombardovať novú zónu voľného obchodu.

Debata médií o rekonštrukcii Iraku sa doteraz krútila okolo fair play: pre USA malo byť podľa slov komisára pre vonkajšie vzťahy Chrisa Pattena "výnimočne nešikovné" uchmatnúť si všetky lukratívne kontrakty pre seba. Mali by sa naučiť podeliť: Exxon by mal pozvať francúzsky TotalFinaElf na najvýnosnejšie ropné polia, Bechtel by mal dať Britain´s Thames Water šancu v projektoch obnovy kanalizácie.

Ale pokým Patton mohol zistiť, že jednostrannosť USA lezie na nervy a Tony Blair mohol volať po prehliadnutí OSN, v tomto bode je to mimo diskusie. Koho zaujíma ktorá nadnárodná spoločnosť uzavrie najlepšie obchody v irackej formujúcej sa demokracii, postsadámovskom likvidačnom výpredaji? Čo na tom, či budú privatizovať len USA samotné, alebo spolu s Európou, Ruskom a Čínou?

Úplne mimo tejto debaty stojí iracký ľud, ktorý, ktovie, by si hádam aj uchoval aspoň časť svojho majetku. Irak sa po skončení bombardovaní zadĺži masívnymi reparáciami, ale absencia akéhokoľvek demokratického procesu robí z plánov nie rekonštrukciu, alebo obnovu. Ide o lúpež, ktorá kradne, skrývajúc sa za dobročinnosť, privatizácia bez zastúpenia.

Ľudia, vyhladovaní a zoslabnutí sankciami a zdecimovaní vojnou, sa z tejto traumy vystrábia, aby zistili, že ich krajina im bola vypredaná. Zistia tiež, že novonájdená "sloboda," za ktorú mnoho ich milovaných zahynulo, bola uzurpovaná v nezvratné ekonomické rozhodnutia, vykonané v zasadačkách ešte počas bombardovaní. Potom budú oslovení, aby si zvolili nových vodcov a privítali úžasný svet demokracie.