Anarchistická federace

Píšou jinde : Naša krajina nie je bezpečná

Toto je kopie článku uveřejněného na kapital-noviny.sk.
Postrádá obrázky, formátování a zejména mohla být mezičasem aktualizována. Pokud možno, přečtěte si jej z originálního zdroje, prosím:
https://kapital-noviny.sk/nasa-krajina-nie-je-bezpecna/

Koncom marca som stála sama na bratislavskej hlavnej stanici, keď sa mi zrazu prihovoril cudzí muž: „Ste krásna, slečna, nie ste náhodou z Ukrajiny? Nehľadáte prácu?“

Kým som sa spamätala zo šoku, dozvedela som sa, že ma vraj už dlhšiu dobu sledoval a „vyzerala som stratená“.

„V tomto čase sem chodí veľa Ukrajiniek, sú strašne krásne,“ povedal na záver, akoby nebola vojna. Keď zistil, že som Slovenka, viac som ho nezaujímala.

O niekoľko minút nato ma oslovil ďalší muž. Tiež mi povedal, že som krásna a ponúkol mi robotu vo Švédsku. Nechcelo sa mi tomu uveriť: dvaja muži za taký krátky čas, obaja striehli na mladé Ukrajinky.

Tento muž bol cudzinec. Nevedel rozoznať, či som Slovenka alebo Ukrajinka. Pýtal sa ma, či som študentka, či mám na Slovensku rodinu, či som tu sama. Chcel zistiť, či som zraniteľná.

Keď som prejavila záujem o ponúkanú prácu, volal ma do kaviarne, že mi všetko vysvetlí. Že sa mu veľmi páčim a môžeme spolu odísť šťastne žiť do Škandinávie. Vraj mi tam zabezpečí robotu v lekárni a budem veľmi šťastná.

K tomu všetkému mi ukazoval svoje doklady, pas, občiansky preukaz, dal mi vizitku i telefónne číslo, aby mi dokázal, že je „seriózny“. Chvíľu o sebe hovoril, že je vysokoškolský profesor.

Toto všetko sa odohralo pred bratislavskou hlavnou stanicou a trvalo to dokopy asi 15 minút.

Nikto sa pri nás nepristavil.

Keď odišiel, poslal mi esemesku: „Myslím to s tebou vážne vážne. Dúfam, že to medzi nami klapne.“

Radšej som mu už neodpísala.

Práca načierno a bez poistenia

No od toho dňa som sa začala podrobnejšie zhovárať s ukrajinskými ženami, aby som zistila, čím si na Slovensku prechádzajú, kto im ponúka prácu a aké formy zneužívania zažívajú.

Poprosila som všetky ukrajinské utečenky, ktoré som stretla – počas rozhovorov, reportáží, či len tak, náhodne na stanici alebo vo vlaku – nech ma kontaktujú, ak by nastal problém, napríklad by ich niekto nútil pracovať v podmienkach, ktoré sa im nepozdávajú.

Netrvalo to dlho a začali sa mi ozývať. Niektoré ženy sa chceli len porozprávať, iné posťažovať, niektoré ma prosili o pomoc.

Drvivá väčšina žien, ktoré som stretla, dnes pracuje načierno. Keďže mnohé z nich a ich detí sú stále v ohrození – alebo ich živobytie závisí od „zamestnávateľa“ – rozhodla som sa neuvádzať v texte konkrétne detaily o miestach, kde sa nachádzajú, alebo o prácach, ktoré vykonávajú.

Ako prvá ma kontaktovala 20-ročná žena, ktorú som stretla na stanici. Keď som ju zbadala, ako sama sedí na múriku a trasie sa od strachu, opýtala som sa jej, či je v poriadku. Bola veľmi vďačná za moje gesto. Vysvetlila mi, že je sama, jej mama nechce odísť z Ukrajiny od manžela a starých rodičov, a jej priateľ je v armáde. Po skončení strednej školy v malej obci v centrálnej oblasti Ukrajiny začala pracovať ako čašníčka; potom prišla vojna.

Rodičia ju povzbudili, nech ujde a zachráni si život, kým sa dá. No len čo prišla na Slovensko, kamarátka Ukrajinka, u ktorej mala bývať, jej povedala, že sa z ubytovne musí vysťahovať.

Keď sa mi ozvala, plakala, že nevie kam pôjde. Moju ponuku pomoci odmietla. Ešte v ten deň jej známy známeho ponúkol inú robotu. Ozvala sa mi o pár dní s novinou, že pracuje vo fabrike na juhu Slovenska, a hoci má ubytovanie, nútia ju pracovať načierno. Dodatočne zistila, že za ubytovanie v spoločnej izbe v dome slúžiacom ako robotnícka ubytovňa v malom meste musí platiť aj nájomné. Po mesiaci sa dozvedela, že musí chodiť do práce aj v sobotu – aspoň občas. A pláca? Vyplatili jej zatiaľ iba preddavok, niekoľko desiatok eur. Popritom ju kvôli práci vo fabrike bolí celé telo. Zdravotné poistenie však nemá, keďže pracuje načierno.

Napriek tomu je však dnes – tak ako mnohí ďalší utečenci – rada, že má prácu a ubytovanie. Ťažkú prácu by nemenila, je rada, že má strechu nad hlavou, a odísť nechce, hoci som jej opakovane ponúkala pomoc. Strecha nad hlavou je pre ňu to hlavné, hovorí.

Keď som ju na južnom Slovensku navštívila, nechcela sa nechať pozvať ani na kávu, bola hrdá na to, že si prácu našla sama, za taký krátky čas. Počúvala som ju a v hlave mi znela neodbytná otázka: zaplatia jej vôbec za robotu na konci mesiaca?

Vo fabrike s robotníkmi

Neskôr sa mi ozvala ďalšia mladá žena. Má niečo cez dvadsať, z Charkova na Slovensko prišla úplne sama. Keď som ju náhodne stretla na vlakovej stanici a povedala som jej, že som novinárka, poprosila ma o informácie, napríklad aká je na Slovensku minimálna mzda a na akých webstránkach sa hľadá robota. V Charkove vraj podnikala, vyrábala šperky a bižutériu a predávala ich cez internet. No dnes jej je jasné, že inú robotu ako vo fabrike si bez znalosti jazyka na Slovensku nenájde.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch nájsť si dôstojnú prácu aj ona skončila vo fabrike na západnom Slovensku. Pracuje 12-13-hodinovky. Poobedné zmeny jej končia neskoro v noci; ranné zase začínajú skoro nadránom.

Keď sa jej pýtam, či sa nebojí, že ju zneužívajú, hovorí mi, že vedúci je normálny človek a nenúti ju pracovať, keď už nevládze, a ostatným mladým ženám vraj riadne platí (hoci načierno).

Odísť nechce. Ubytovanie má a je s ním spokojná. Peniaze potrebuje. To je teraz hlavné, aspoň tak mi to povedala. Jediné, čo ju teraz trápi, je to, ako dostať svoju mamu z rozstrieľaného Charkova, a zabezpečiť jej príchod na Slovensko.

A napokon, raz v noci mi zavolala tretia žena, s dvomi deťmi. Tiež som ju stretla náhodne na vlakovej stanici, potrebovala si čosi vybaviť v Bratislave a práve sa vracala na východné Slovensko za prácou. Bolo to neskoro večer a ja som sa jej prihovorila, lebo som videla, že čaká s deťmi, ktoré vyzerali mimoriadne unavene. Pani mala na sebe šuštiakovú bundu, vlasy mala strapaté a odpadávala od únavy. Pýtala sa ma, kedy jej ide najbližší vlak (ako mnohí iní utečenci, aj ona sa cítila úplne stratená), a ešte na to, aká je na Slovensku minimálna hodinová mzda za prácu vo fabrike. Povedala mi, že jej ponúkli prácu v potravinárskom závode. Potom sa rozhovorila o tom, ako bola zbombardovaná jej rodná dedina pri meste Sumy na severe Ukrajiny, a rozplakala sa. Jedno z jej detí bolo natoľko vysilené, že len spalo a nezobudil ho ani mamin plač. To druhé sa triaslo od zimy a úzkosti.

Nechala som jej svoje telefónne číslo, ak by čokoľvek potrebovala. Ozvala sa mi asi o dva týždne, že reagovala na pracovnú ponuku na prácu v spomínanom závode na východnom Slovensku, no miesto toho sa ocitla kdesi v priemyselnom komplexe, aj s deťmi. „Toto miesto asi nie je vhodné pre deti,“ napísala.

„Deťom je tu zle, žijeme na ubytovni mimo mesta,“ hovorila, ukazujúc mi na videu izbietku, kde jedno z detí nemalo vlastnú posteľ, kde neboli žiadne zásuvky a kde jej dve deti v pozadí plakali od žiaľu. Výhľad z okna mali na fabriku; nikde navôkol nebolo vidieť obytné domy.

Tak ako v prípadoch mnohých ďalších ľudí, i v jej prípade sa ukázalo, že zmluva pokrýva omnoho menej pracovných hodín, než od nej reálne vyžadovali. Na zmluvu na niekoľko hodín týždenne pracovala dvanásť hodín denne. Jej malé deti zatiaľ boli na ubytovni samy.

Veľmi ju trápilo, že na ubytovni neboli oddelené sociálne zariadenia, a malé deti vrátane dievčatiek museli kúpeľne a WC zdieľať s dospelými robotníkmi. Na ubytovni bol hluk, muži pili, deti celé noci plakali, vravela.

Po niekoľkých dňoch sa mi podarilo rodinu odtiaľ dostať preč a pomôcť žene nájsť inú prácu.

Keď som za nimi pricestovala, deti i mama sa mi vrhli do náručia. Až vtedy som pochopila, aké traumatizujúce to pre ne muselo byť.

Celý jeden večer sme presedeli v ich novom, bezpečnom bydlisku a rozprávali sme sa o hrôze, ktorú prežili. Deti krájali ovocie a kreslili.

Odmenu za odvedenú prácu pani nikdy nedostala; bola rada, že sa jej podarilo uniknúť. Bála sa aj toho, že už sa z tej ubytovne nedostane.

Keď sa trochu spamätala zo šoku, vravela mi, ako sa bojí o manžela a ako tŕpne, či je ešte nažive, či jej ešte niekedy zavolá.

Po skúsenosti s prácou na Slovensku je rozhodnutá: túži sa dostať do inej krajiny, západnej Európy, kde bude žiť a pracovať v dôstojných podmienkach.

Aj ja som si po týchto stretnutiach utvorila jasný názor: táto krajina nie je bezpečná pre zraniteľných, traumatizovaných ľudí na úteku, ktorí často nemajú na výber a prijmú i tú najpodradnejšiu robotu, len aby mali strechu nad hlavou pre seba a svoje deti.

Ak má môj text mať nejaké posolstvo, tak by znelo nasledovne: všímajme si, kam smerujú ukrajinské rodiny. Ak vidíme na ulici niekoho, kto je stratený, nemá kam ísť alebo je v zraniteľnej situácii, pýtajme sa ho, či je v poriadku. A ak sa nám čosi nezdá, zisťujme, či ľuďom v núdzi niečo nechýba.

Verze pro tisk 24.5.2022 kapital-noviny.sk
Jak pomoct anarchistkám a anarchistům v Rusku a Ukrajině
Aktuální číslo měsíčníku A3

IFA/IAF - Internacionála anarchistických federací
Web Nakladatelstvi Anarchistické federace

Píšou jinde

Odkazy