Krátké zamyšlení o překonávání předsudků od naší sympatizantky
Moslim. Slovo, ktoré vzbudzuje u väčšiny ľudí najmä v čase migračnej krízy v Európe pocity pohŕdania, strachu a odporu. Z akého vlastne dôvodu? Čo vytvára domnienku toho, že sa na seba pozeráme so zdesením a s nedôverou len z dôvodu toho, že pochádzame z iného prostredia a z inej kultúry? Niekto by povedal, že hlavne média zveličujú určité udalosti, ktoré v nás vytvárajú strach z vecí, o ktorých vlastne máme veľmi málo informácií a naše mentálne predsudky limitujú našu schopnosť mysle vidieť situácie a ľudí z iného uhla pohľadu. Iní by sa mohli odvolávať na historické udalosti vytrhnuté z kontextu, alebo poukazovať na radikálne jednanie skupiny ľudí, ktorí konajú v mene tradícií, do ktorých sa na nešťastie narodili a ktoré ich formovali od detstva, pričom nepoznali žiadny iný vzorec správania či vnímania sveta okolo seba. Ukazovať prstom na toho druhého a povyšovať sa nad druhými bez hlbšieho výskumu a získania dôležitých informácií, ktoré môžu rozšíriť naše poznanie, vedie k zbytočnému strachu a uzavretiu sa voči ostatným. Práve strach a nevedomosť sú nástrojom, ktorý používajú mocenské skupiny, aby držali ľudí v spoločnosti poslušnými, tichými a pasívne čakajúcimi na riešenie, ktoré za nich zaobstará vládnuca skupina. Ak chceme, aby sa ľudstvo vybralo skutočnou cestou jednoty, musíme prekonať naše limity nevedomosti. Prvým krokom je prestať vidieť situácie a ľudí čierno-bielo. Každý čin alebo situácia je ,,vyprovokovaná“ kvôli určitej príčine alebo príčinám. Je jednoduché posudzovať všetko naokolo bez vedomosti týchto príčin, avšak za akú cenu? Vojny, falošné obvinenia, nenávisť atď. Vedomosť príčin neznamená akceptovanie nepravosti, ale dáva nám možnosť vnímať veci v širšom kontexte, a tým pádom tiež nájsť mierumilovnejšie a spravodlivejšie riešenie pri problémoch a nedorozumeniach v rôznych situáciách, čo vedie k väčšej solidarite medzi ľuďmi.
K vedeniu harmonického života vo vzájomnom rešpekte nás môže inšpirovať napríklad moslimský kmeň púštnych nomádov Tuarégov, ktorým sa text bude ďalej venovať. Tuarégske politické organizácie presahujú štátne hranice. Títo kočovní pastieri obývajú oblasti severnej Afriky od stredného Alžírska a Líbye na severe k severnej Nigérii na juhu a od západnej Líbye na východ až po západné Timbuktu v Mali. Dnes sa odhaduje, že tu žije 1,3 milióna Tuarégov, z ktorých väčšina sa nachádza v Mali a v Nigérii. Ich pôvod nie je úplne jasný. Prvýkrát ich spomenul grécky historik Herodotos v 5. storočí n. l. Predpokladá sa, že majú berberský pôvod a vyznávajú určitý smer islamu Maliki, ktorý vypracoval v 16. storočí n. l. prorok al-Maghílí. Tuarégovia sú príkladom toho, že otvorenosť novým veciam neznamená nutne zaprenie pôvodných dobrých zvykov a obyčajov. Učenie islamu je prispôsobené ich slobodnému životnému štýlu. Sami Tuarégovia sa prezývajú Imohag, čo znamená slobodní ľudia. Ženy Tuarégov nemusia bývať zahalené. Ženy v tomto kmeni majú rovnocenné postavenie s mužmi. Pred vydajom majú ženy právo sa stretávať a randiť s toľkými mužmi, s koľkými chcú. Tak ako muži, aj ženy rozhodujú o záležitostiach v kmeni. Rozvody medzi Tuarégmi nie sú výnimočné, avšak nie sú sprevádzané hádkami, bojmi a nenávisťou. Ľudia kmeňa Tuarégov si uvedomujú prirodzené zmeny života a snažia sa zostávať v nekonfliktných vzťahoch. Napriek súčasným vplyvom, ktoré sa snažia negatívne pôsobiť na pôvodný spôsob života Tuarégov, sú Tuarégovia výnimoční v tom, že nás môžu viesť k myšlienke, že rôzne kmene v rôznych kultúrach a krajinách sú schopné vzájomnej solidarity a rovnocennosti už dlhé storočia. To aj v takých oblastiach a kultúrach, od ktorých by to ľudia zaťažení nevedomosťou a predsudkami najmenej očakávali.
Rovnocennosť a rešpekt nie sú len témou 21. storočia. Je to prirodzený stav spoločnosti a ľudí v nej. Je dôležité si byť vedomý týchto skutočností, že veľa súčasných, ale aj minulých kultúr, ktoré nám väčšinou vymizli z našej historickej pamäte, bolo schopných spravodlivého a harmonického života. Odpoveď na otázku, či sú ľudia schopní žiť v mieri medzi sebou bez vzájomného zotročovania alebo vykorisťovania, je ukrytá hlboko v nás. Čo je pre nás viac prirodzené? Život v rešpekte alebo v pokrytectve? Nastolenie rovnocennej spoločnosti nie je utópia. Je to vrátenie sa k nášmu pôvodnému stavu bytia, avšak posunutému do už scivilizovanej fáze spoločnosti.